Za jeho nástupcu bol zvolený kardinál Ambrogio Damiano Achille Ratti, ktorý prijal meno Pius XI. Svoju funkciu štátneho sekretára (ministra zahraničia) si zachoval kardinál Gasparri, ktorý do vatikánskych diplomatických služieb priviedol Eugenia Pacelliho, budúceho Pia XII.
Achille Ratti strávil značnú časť začiatku svojej kariéry ako riaditeľ dvoch najväčších cirkevných archívov - Ambroziánskej knižnice v Miláne a Vatikánskej knižnice v Ríme. V roku 1918 ho Benedikt XV. vymenoval za nuncia (veľvyslanca) vo Varšave, kde strávil tri roky, potom bol vymenovaný za milánskeho arcibiskupa a v júni 1921 sa stal kardinálom. O necelý rok, vo februári 1922 bol zvolený za pápeža. Do histórie vstúpil ako prvý pápež, ktorý použil rádio ako komunikačný prostriedok a ako zanietený oponent antisemitizmu a ochranca Židov.
Veľmi skoro po jeho príchode do Varšavy tam vypukli pogromy, ktoré mali za následok smrť mnohých Židov, zničenie ich domov, synagóg a podnikov. Budúci pápež bol šokovaný antisemitizmom Poliakov a vytrvalo proti nemu bojoval. Ako nuncius dal jasne na vedomie, že akékoľvek prepuknutie antisemitizmu bude Svätou Stolicou rozhodne odsúdené. Podľa pokynov pápeža Benedikta sa staral o správu a rozdeľovanie katolíckej pomoci v povojnovom Poľsku, pričom ju rozdeľoval nielen katolíkom, ale aj chudobným Židom, ktorí pri pogromoch prišli o domy a obchody.
Benito Mussollini, ktorého nazývali aj "najrúhavejším novinárom Európy" rozoznával politickú dôležitosť náboženstva. Nielen na získanie moci, ale aj na riadenie krajiny tak katolíckej, akou je Taliansko. Bol rozhodnutý vyhnúť sa konfliktom s Cirkvou. V polovici dvadsiatych rokov zvýšil štipendiá klerikov, znovu zaviedol do škôl katolícku výchovu a reformoval zákony týkajúce sa charitatívnych organizácií. Najvýznamnejším krokom vo vzájomných vzťahoch medzi Talianskom a Vatikánom sa stal podpis takzvaných Lateránskych dohôd v roku 1929.
Benedikt XV., pápež od roku 1914 do 1922, obnovil starú prax uzatvárania dohôd, inými slovami podpisovania konkordátov s rôznymi štátmi, aby Vatikán mohol brániť záujmy Cirkvi a efektívnejšie odporovať protikresťanským silám.
V roku 1926 poslal Mussollini k Piovi XI. svojho prostredníka, aby tlmočil jeho silnú túžbu vstúpiť do jednaní s cieľom eliminovania problémov medzi Cirkvou a Talianskom. Tieto jednania vyvrcholili v roku 1929 podpísaním Lateránskych dohôd.
Dohody v skutočnosti pozostávali z troch dokumentov, ktoré pomohol vyjednať Pacelliho brat, renomovaný taliansky právnik Francesco.
V prvom z nich Svätá Stolica uznala taliansky štát a vzdala sa akýchkoľvek územných nárokov výmenou za talianske uznanie suverénneho a nezávislého "Vatikánskeho mestského štátu".
Druhý dokument poskytoval kompenzáciu za cirkevné majetky zhabané štátom v roku 1870.
Tretí dokument, skutočný Konkordát definoval práva a povinnosti Cirkvi aj talianskeho štátu.
Okrem povinného katolíckeho vzdelávania v školách dostala Cirkev právo mať autonómnu vládu a legislatívnu moc, právo zriadiť vlastné policajné sily, civilnú službu, poštu, zástavu, menu, rozhlasovú stanicu a železničnú stanicu. Pápežské kostoly, paláce a iné budovy mimo Vatikánu dostali územnú imunitu rezervovanú bežne pre zahraničné veľvyslanectvá.
Keď v roku 1922 zomrel Benedikt XV., Vatikán si musel požičať 100.000 $ na pokrytie nákladov za jeho pohreb a konkláve, ktoré malo zvoliť jeho nástupcu. V rámci Lateránskych dohôd dostala Cirkev hotovostnú platbu 750 miliónov lír a jednu miliardu lír v štátnych dlhopisoch. Malo to byť odškodnenie za majetok zhabaný Cirkvi v roku 1871. Približná hodnota tejto dohody bola 92,1 milióna $, čo zďaleka nedosahovalo hodnotu zabraného majetku, ale podľa niektorých komentátorov to zachránilo Vatikán pred bankrotom.
Výmenou za talianske uznanie Vatikánu ako nezávislého suverénneho štátu a za jeho ochranu, Vatikán v princípe súhlasil s tým, že sa nebude angažovať v sekulárnej politike Talianska.
Jedenásteho februára 1929 sa vatikánsky štátny sekretár (minister zahraničia) Gasparri a Mussollini stretli v Lateránskom paláci a podpísali dokumenty.
Aj keď Cirkev uzavrela dohodu s Mussollinim, ani Pacelli, ani Pius XI. nesympatizovali s fašizmom. Pápež bol jedným z prvých svetových vodcov, ktorí odsúdili protikresťanské učenie fašizmu (v dobe keď sa iní štátnici snažili získať Mussolliniho priazeň. Medzi jeho obdivovateľov patrili aj Albert Einstein, Gándhí, G.B. Shaw, Winston Churchill, dokonca aj Sigmund Freud, ktorý ho nazval kultúrnym hrdinom).
Ani Mussollini nevidel Dohody ako znak vzájomného rešpektu. Netrvalo dlho, kým si začal osvojovať právo dosadzovať svojich priateľov do vysokých pozícií v Cirkvi a jeho ľudia začali otvorene útočiť na laickú organizáciu "Katolícka akcia." Fašisti zabrali vatikánske noviny L´Osservatore Romano a obmedzili ostatné noviny. Napriek Dohodám Mussollini začal trvať na tom, že verejné vzdelávanie bude výlučnou záležitosťou fašistického štátu a má byť držané mimo dosahu Cirkvi. Snažil sa postaviť mimo zákon všetky katolícke mládežnicke organizácie a univerzitní profesori v Taliansku museli odprisahať vernosť fašizmu. Iba jedenásti odmietli.
V roku 1931 sa veci veľmi zhoršili. V máji a v júni po celom Taliansku prebehli protipápežské demonštrácie. Katolícke budovy boli vyrabované a vypálené, katolícke publikácie pálené a demonštranti na uliciach kričali "Preč so zradcom Rattim!" a "Zabite ho!"
Pius XI. bol nútený reagovať. Urobil tak encyklikou "Non Abbiamo Bisogno" (Nepotrebujeme). Na rozdiel od drvivej väčšiny encyklík, ktoré sú písané v Latinčine, táto bola v Taliančine, aby bola prístupnejšia čo najširšej talianskej verejnosti. Pápež ju podpísal 29. júna a monsignor (neskôr arcibiskup) Francis J. Spellman z New Yorku ju prepašoval z Talianska a vydal v Paríži v obave, že Mussollini, ktorý ovládal všetku taliansku tlač, by zabránil jej distribúcii. V encyklike výslovne neodsúdil fašistickú stranu alebo režim, ale varoval pred "pohanským uctievaním štátu." Tiež protestoval proti Mussolliniho tvrdeniu, že "Katolícka akcia" je politická organizácia a vedú ju jeho nepriatelia (bolo by to porušením Lateránskych dohôd).
Nebolo pochýb o tom, čo tým myslel. Ako odpoveď fašisti prinútili 50.000 katolíkov buď rezignovať z "Katolíckej akcie", alebo prísť o prácu, čím došlo k ukončeniu jej činnosti.
Aj keď bola súčasťou všetkých konkordátov, jedna časť Lateránskych dohôd bola potenciálne kontroverzná a mala ďalekosiahle dôsledky pre budúcnosť:
"S ohľadom na suverenitu v oblasti medzinárodných vzťahov, Svätá Stolica prehlasuje, že si želá ostať nezúčastnenou vo všetkých nezrovnalostiach týkajúcich sa svetských záležitostí medzi národmi a vo všetkých medzinárodných rokovaniach zvolaných za účelom riešenia týchto nezrovnalostí, pokiaľ ju zúčastnené strany nevyzvú, aby sa stala sprostredkovateľom mieru. Rezervuje si však právo v každom prípade použiť svoju morálnu a duchovnú moc. Ako dôsledok tohto vyhlásenia bude Vatikánsky štát vždy považovaný za neutrálne a nenarušiteľné územie."
Pokračovanie Vatikán a fašizmus do druhej svetovej vojny. Druhá časť: Nemecko. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Ronald J. Rychlak - Hitler, the War and the Pope.
rabbi David G. Dalin - The Myth of the Hitler´s Pope.
Pinchas E. Lapide - The Last Three Popes and the Jews.
