V rozmedzí rokov 1919 a 1933 Vatikán podpísal s inými štátmi približne 38 konkordátov, zmlúv a dohôd. Ríšsky konkordát z roku 1933 uzavretý medzi Vatikánom a nacistickým Nemeckom bol pragmatickým a morálne opodstatneným diplomatickým prostriedkom na ochranu nemeckých katolíkov a na zabezpečenie relatívnej slobody Katolíckej cirkvi v Nemecku. Konkordát navrhla nemecká strana a bol podpísaný v júli 1933, dlho predtým než Hitler presadil akékoľvek zo svojich protižidovských opatrení a zákonov.
Ako nuncius v Nemecku bol Pacelli v značnej miere zodpovedný za uzavretie dohôd z Bavorskom (1924), Pruskom (1929) a Bádenskom (1932). Začal tiež jednania o uzavretí konkordátu s weimarskou republikou. Konkordáty s jednotlivými nemeckými krajinami mali minimálny význam v dobe, keď Hitler centralizoval moc a kontrolu nad celým Nemeckom. Celý nadšený prijal všetky dlhodobé požiadavky Cirkvi, ktoré aj tak nemienil dodržiavať. Jeho vyjednávač, Franz von Papen, dal jasne na vedomie, že ak Cirkev odmietne Hitlerovu ponuku na uzavretie dohody, nemecký vodca jednoducho zverejní svoje podmienky a obviní pápeža, že odmietol veľmi výhodnú zmluvu.
Vatikán chcel konkordát primárne na ochranu nemeckých katolíkov v politickej situácii, keď ich tradičný ochranca, "Katolícka strana stredu" pod tlakom nacistickej mašinérie prestala existovať.
Konkordát neukončil opozíciu nemeckého katolíckeho kléru voči nacistickému režimu ani neposkytol morálny súhlas s jeho existenciou či konaním. Keď sa Hitler snažil tvrdiť opak a "pochváliť Vatikán za uznanie súčasnej vlády", Pacelli to špecificky poprel v dvoch článkoch vo vatikánskych novinách L´Osservatore Romano - "Jediné, čo Cirkev urobila je, že vyjednala dohodu, nič viac." Konkordát neimplikoval morálny súhlas s Hitlerom alebo s nacizmom; to nebolo účelom takýchto dohôd.
Počas vyjednávaní o tejto dohode dal Hitler zatknúť 92 katolíckych kňazov, boli prehľadané priestory šestnástich klubov katolíckej mládeže a zrušené vydávanie deviatich katolíckych periodík. To všetko v priebehu troch týždňov.
Dôležitým bodom bolo, že ak nemecká vláda poruší sľuby dané konkordátom, o čom asi nikto vo Vatikáne, vrátane Pacelliho nepochyboval, bude aspoň existovať dohoda, na základe ktorej bude možné proti porušeniam oficiálne protestovať.
Hitler uzavrel podobné dohody aj s protestantskými cirkvami.
Po konzultácii s nemeckými biskupmi bol konkordát, do ktorého boli zahrnuté predchádzajúce dohody s jednotlivými nemeckými krajinami, podpísaný 20. júla 1933.
Jedným z jeho najdôležitejších bodov sa v budúcnosti ukázala klauzula o tom, že nemecké úrady budú pokrstených Židov považovať za kresťanov. Cirkev na oplátku v jednom z bodov súhlasila, že jej kňazi a biskupi sa nebudú zúčastňovať na straníckej politike. (Tento prístup sa v zásade uplatňuje aj v súčasnosti). Hitlera to, samozrejme, potešilo, neznamenalo to však, že im bude Cirkev brániť vyjadrovať stanoviská týkajúce sa základných ľudských práv. Niektorí vydali takéto vyhlásenia o nemeckej nacistickej vláde. Cirkev v žiadnom prípade nesúhlasila s obmedzením jej práv vyjadrovať sa k politike kedykoľvek "to vyžadujú základné práva človeka alebo spása duší."
Samotný von Papen v roku 1945 napísal: "Hitler sabotoval konkordát."
S postupom toho, ako si nacisti uvedomovali svoju rastúcu kontrolu nad Nemeckom, narastala aj perzekúcia katolíkov. V máji a v júni 1934 šéf SS Heinrich Himmler dal do obehu 50-stránkové memorandum o náboženských entitách v Nemecku. Pod hlavičkou "Nepriateľský klér" tam bolo uvedené: "Najnebezpečnejšia aktivita katolíckeho kléru je spôsob akým donekonečna omieľajú to isté, šíriac malomyseľnosť,... podrážajú dôveru vo vedenie štátu."
Netrvalo dlho, kým Hitler začal zatýkať katolíckych kňazov pod rôznymi zámienkami. Stovky kňazov a katolíckych činiteľov boli zatknuté alebo vyhnané do exilu, ďalší boli obžalovaní z porušovania finančných pravidiel, alebo z nemorálnosti. Erich Klausener, vedúci Katolíckej akcie bol zavraždený počas čistky v júni 1934. Od prvého apríla 1933 do júna 1936 Vatikán predložil viac než päťdesiat protestov proti nacistom.
Nemeckí biskupi naďalej pokračovali v sťažnostiach na porušovanie konkordátu nacistami. V roku 1933 65% mníchovských rodičov posielalo svoje deti do katolíckych škôl. V roku 1937 to boli iba tri percentá. Stovky týchto škôl boli premenené na rôzne sekulárne inštitúcie. Akonáhle náboženstvo poslúžilo Hitlerovi na požadovaný účel, snažil sa čo najrýchlejšie s ním skončiť. V decembri 1933 vydal príkaz, aby boli rozpustené všetky cirkevné skupiny mládeže a aby boli všetky deti poslané do mládežníckych organizácii v správe nacistov.
V júni 1933, krátko po tom, čo Vatikán podpísal konkordát s Nemeckom sa iné náboženstvo pokúsilo o zavedenie fungujúceho vzťahu s režimom. Jedenásteho toho mesiaca nacisti schválili zákon zakazujúci činnosť Medzinárodného zväzu študentov biblie a jeho zložiek, pretože Svedkovia Jehovovi agitovali proti štátu. V reakcii na túto skutočnosť, Svedkovia narýchlo zvolali konferenciu na 25. júna do športovej haly Wilmersdorf v Berlíne, na ktorej sa zúčastnilo okolo 5.000 delegátov. V hale, ktorá bola bohato dekorovaná svastikou, delegáti prijali "Deklaráciu faktov, (Erklärung), ktorá sa snažila uistiť novú vládu, že môže počítať s úplnou spoluprácou Svedkov Jehovových. Bolo vytlačených okolo dvoch miliónov kópií a každý delegát mal rozdistribuovať 250 sudcom, starostom miest a iným vládnym úradníkom. Sprievodný list, ktorý bol zaslaný Hitlerovi, obviňoval špeciálne katolíkov z nepravdivých obvinení, ktoré boli vyslovené na adresu Svedkov.
Hneď 27. júna, len čo zaslali rozosielať text deklarácie, Prusko zakázalo ich činnosť, polícia začala rozsiahle záťahy na ich bydliská a podniky. Nakoniec bolo viac než 2.000 Svedkov Jehovových poslaných do koncentračných táborov. 635 zomrelo vo väzení, 203 z nich bolo popravených, ostatní zomreli vďaka brutálnym podmienkam.
V auguste 1933 bol s Nemeckou ríšou podpísaný ďalší konkordát. Dohoda bola sfinalizovaná po niekoľkých mesiacoch jednaní medzi Sionistickou federáciou Nemecka, Anglo-Palestínskou bankou pod vedením Jewish Agency a nemeckou vládou. V roku 1935 ju odobrila Svetová židovská konferencia. Takzvaná "Transferová dohoda" (Haavara agreement) medzi rokmi 1933 a 1939 umožnila vysťahovať do oblasti vtedajšej Palestíny okolo 60.000 nemeckých Židov.
Pokračovanie: Vatikán a fašizmus do druhej svetovej vojny. Piata časť: Nemecko po roku 1930. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Michael Hesemann - The Pope and the Holocaust.
Ronald J. Rychlak - Righteous Gentiles.
Ronald J. Rychlak - Hitler the War and the Pope.
Gary L. Krupp - Pope Pius XII. and World War II. The Documented Truth.
