Vláda Weimarskej republiky mu na túto príležitosť poskytla otvorenú limuzínu, ktoré ho odviezla na železničnú stanicu. Cestu lemovali tisíce ľudí so sviečkami v rukách. Za jeho nástupcu bol menovaný Mons. Cesare Orsenigo.
Pacelli bol v Ríme 29. decembra menovaný za kardinála a ďalší mesiac do funkcie štátneho sekretára (ministra zahraničia).
V roku 1930 kardinál Adolf Bertram z Breslau (dnes Wroclaw) vyjadril svoju opozíciu voči nacizmu a odmietol pochovať známeho funkcionára strany. V široko publikovanom stanovisku kritizoval ako vážnu chybu jednostrannú glorifikáciu nordickej rasy a pohŕdanie zjavenými božími pravdami, ktoré sa v Nemecku začalo v stále väčšej miere vyučovať. Varoval proti viacznačnosti konceptu "pozitívneho kresťanstva", značne nacionalistického náboženstva, ktoré sa nacisti snažili presadzovať. Povedal, že "takéto náboženstvo nemôže mať pre nás katolíkov uspokojujúci význam, pretože si ho každý vysvetľuje tak, ako mu to vyhovuje." Podobne nacistov odsúdili aj biskupi z Berlína a Vestfálska v pastoračných listoch. Na jar roku 1931 národný socializmus odsúdili aj bavorskí biskupi, ktorí ho opísali ako heretické učenie nekompatibilné s katolíckou vierou. Podobné stanoviská vydali biskupi z Kolína, Paderbornu a horného Porýnia. Pacelli potom prikázal novinám L'Osservatore Romano, aby zverejnili dlhý článok vyvracajúci nacistické útoky voči Cirkvi, v ktorom napísal aj to, že kresťania by nemali byť členmi žiadnej politickej strany, ktorá vystupuje proti kresťanským ideálom.
Nemecká ústava ustanovila funkciu prezidenta, ktorý môže menovať kancelára (predsedu vlády). Boli to dve najmocnejšie pozície vo vláde. Paul von Hindenburg, populárny vojnový hrdina, bol prezidentom od polovice dvadsiatych rokov, Nemecko však zažívalo neustále zmeny na pozícii kancelára. Šesť miliónov nezamestnaných mužov v Nemecku sa každé ráno budilo s tým, že okrem pravidelných pouličných bitiek nemalo v podstate čo robiť. To viedlo k politickým nepokojom, sérii parlamentných volieb a v roku 1930 bola neistou dokonca aj Hindenburgova pozícia. V marci 1932 si Hitler vynútil volebnú súťaž o pozíciu nemeckého prezidenta, kde bol finančne veľkoryso podporovaný nemeckými priemyselníkmi, ktorí mali strach z prevzatia moci komunistami. Hindenburg Hitlera porazil, ten však získal 37% hlasov, čo vzápätí vyhlásil za víťazstvo pre národný socializmus. Hitler prisľúbil vláde spoluprácu, tá na oplátku zrušila zákaz nacistických paramilitárnych jednotiek SA.
V máji 1932 Hindenburg stiahol svoju podporu kancelára Brüninga a nahradil ho konzervatívnym katolíkom Franzom von Papenom (toto meno bude mať v budúcich blogoch významnú pozíciu).
V júli 1932 nacisti zdvojnásobili svoje zastúpenie v nemeckom parlamente a stali sa jeho najsilnejšou stranou. S ich rastom moci prišli aj mnohé pouličné šarvátky a boje medzi nacistami, komunistami a socialistami. V novembrových voľbách v roku 1932 nacisti stratili 35 kresiel v parlamente. Väčšinu z nich získali komunisti, čo robilo hlboké vrásky na tvárach Hindenburgových podporovateľov. Došli k názoru, že získanie Hitlerovej podpory je možnou cestou k záchrane rozpadajúcej sa vlády. Hindenburg navrhol Hitlerovi obmedzené právomoci kancelára, čo on odmietol, a tak bol v decembri do funkcie predsedu vlády vymenovaný Kurt von Schleicher. Keď sa ani jemu nepodarilo získať dostatočnú podporu, Hindenburg bol prinútený vrátiť sa k jedinej politickej figúre, ktorá mohla zjednotiť politickú scénu za jeho prezidentskou pozíciou.
Tridsiateho januára 1930, po mesiaci tajných rokovaní s Hindenburgom a von Papenom bol Hitler vymenovaný za nemeckého kancelára. Jednotky SA usporiadali po celom Nemecku na oslavu fakľové pochody.
Keď už bol pri moci, Hitler nastolil v Nemecku určitú mieru poriadku. Pouličné bitky takmer úplne skončili. Ktokoľvek sa odvážil kritizovať vládu, čelil okamžitému zatknutiu (alebo poprave) bez možnosti súdu. Bolo to tvrdé, ale mnohí Nemci privítali relatívny pokoj ako úľavu od neustálych nepokojov a rozbrojov medzi politickými stranami. (Podobne to dopadlo v Rusku s nástupom Putina po ukončení chaosu deväťdesiatych rokov. Zamyslieť by sa nad tým mali aj slovenskí politici).
Hitlerovi sa podarilo presvedčiť mnohých ľudí, vrátane kresťanov, že si neželá nič iné, len plodnú spoluprácu s cirkvami, hlavne s Vatikánom. Veci vyzerali tak sľubne, že protestantské cirkvi v celom Nemecku 26. marca formálne uznali Hitlera a jeho vládu. O dva dni neskôr nemeckí biskupi zrušili zákaz pre katolíkov aby sa stali členmi nacistickej strany aj keď uviedli, že nesťahujú svoje odsúdenie nacizmu a jeho ideológie. Keď ich vyhlásenie čítal štátny sekretár Pacelli, vyslovil nad tým značné znechutenie.
Piateho marca, po požiari budovy ríšskeho snemu a následných represiách, s mnohými oponentmi buď uväznenými alebo zastrašovanými jednotkami SA, nacisti a ich spojenci získali vo voľbách parlamentnú väčšinu. O týždeň neskôr bola spustená vlajka nemeckej republiky a nahradila ju vlajka nemeckého impéria so svastikou. V rovnakom mesiaci bol otvorený prvý koncentračný tábor v Oranienburgu pri Berlíne.
Dvadsiateho tretieho marca 1933 bolo zasadnutie parlamentu odložené, čo Hitlerovi poskytlo možnosť vládnuť pomocou dekrétov. Zmocňovací zákon mu udelil diktátorské právomoci spočiatku na štyri roky. Umožňoval jeho vláde vydávať zákony bez súhlasu parlamentu. Hindenburg síce ako prezident mal právomoci odvolať ho, ale bola to možnosť iba teoretická.
Tridsiateho júna 1934 prebehla takzvaná Noc dlhých nožov, počas ktorej Hitler odstránil svojich rivalov v stovke hromadných popráv. Zo strachu, aby sa proti nemu nepostavili, zlikvidoval aj časť vedenia a príslušníkov SA, väčšina sa po rozpustení organizácie včlenila buď do radov SS alebo Wehrmachtu.
Hitler využil túto príležitosť aj na vysporiadanie sa s vodcami katolíckej opozície. Erich Klausener, prezident Berlínskej katolíckej akcie a známy oponent nacizmu bol zastrelený. Dr. Edgar Jung, ďalší líder Katolíckej akcie, bol tiež zastrelený. Adalbert Probst, prezident Športovej asociácie nemeckých katolíkov bol pod zámienkou predvolaný do Berlína. Manželka dostala jeho popol o niekoľko dní poštou. Michael Gerlich, editor jedných z najčítanejších nemeckých katolíckych novín Der gerade Weg, bol nájdený mŕtvy vo väzení. Biskupské paláce vo Würzburgu, Rottenburgu a Mainzi boli vyrabované a čoskoro na to bolo zatknutých viac než 500 kňazov a rehoľníkov, z ktorých mnohí zomreli vo väzení.
Traja nemeckí biskupi sa pokúsili jednať s nacistami o vytvorení lepších komunikačných kanálov medzi Cirkvou a vládou, pápež Pius XI. však vetoval možnosť akejkoľvek podobnej dohody.
Keď štátny tajomník Pacelli v roku 1936 odcestoval do USA, opýtali sa ho na situáciu v Nemecku. Odpovedal, že všetko je stratené. Podobné pocity vyjadril aj v encyklike, ktorú načrtol pre pápeža Pia XI. Mit brennender Sorge bolo najsilnejším odsúdením akéhokoľvek nacionalictického režimu, aké kedy Svätá Stolica publikovala.
Ale o tom nabudúce.
Pokračovanie: Vatikán a fašizmus do druhej svetovej vojny. Šiesta časť: "Mit brennenden Sorge." - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Ronald J. Rychlak - Hitler the War and the Pope.
