Následkom toho chorvátska politická elita ušla za hranice. Ante Pavelić, chorvátsky fašista podľa vzoru Mussolliniho polovojenskych jednotiek založil Ustašovské milície, ktoré spočiatku v podzemí bojovali proti panovníkovi. Po atentáte na kráľa počas štátnej návštevy v Marseille v roku 1934 bola v rámci Juhoslávie založená čiastočne autonómna "Chorvátska Banovina". V apríli 1941 nacistické vojská vpochodovali do Juhoslávie a Grécka. Ešte pred kapituláciou kráľovstva Pavelić vyhlásil "Nezávislý štát Chorvátsko" a ponúkol sa Hitlerovi ako vazal. Moc v krajine čoskoro prevzala ustašovská diktatúra, ktorá sa hneď zo začiatku vyznamenala brutálnymi akciami proti politickým oponentom, židom a Srbom. V priebehu vojny sa tento štát rozšíril o časti Bosny a Hercegoviny. Vatikán sa zdráhal uznať "nezávislé" Chorvátsko a oficiálne s krajinou nemal diplomatické styky. Keď Pavelić v roku 1941 navštívil Rím, požiadal o audienciu u Pia XII. Bola mu udelená, ale výhradne ako súkromnej osobe, nie ako hlave štátu.
Začiatkom augusta 1941 boli zatknuté tisíce židov zo Záhrebu a iných veľkých miest. Muži mali ísť na nútené práce do soľných baní, ženy a deti boli vyvezené na ostrov Pag, kde strávili celú noc pod holou oblohou bez vody a jedla. 6. septembra biskup z Ľubľany mons. Rožman požiadal, aby pokrstení židia, ktorí sa usadili v Slovinsku (bolo okupované Talianskom), neboli vrátení do Chorvátska, kde by ich očakávali "vážne problémy." V skutočnosti pre nich potom Vatikán získal povolenie na pobyt. Navyše Svätá Stolica poslala benediktínskeho opáta Giuseppe Marconeho ako apoštolského vizitátora v Chorvátsku, aby na mieste získal predstavu o náboženskej situácii v krajine a o životných podmienkach "neárijcov." Počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov ho chorvátske úrady vo veľkom ignorovali.
Dvanásteho marca polícia prikázala, aby sa všetci židia osobne dostavili na policajné stanice, čo naznačovalo okamžitú deportáciu. Ten istý deň záhrebský arcibiskup Alojzije Stepinac v kázni počas slávnostnej omše vyhlásil: "Niekoľkokrát v priebehu minulého týždňa sme mali možnosť vidieť slzy a počuť vzlyky aj dospelých mužov a volanie o pomoc bezmocných žien, ktoré sú ohrozovanmé takýmto nebezpečenstvom iba preto, že ich rodina nie je v súlade s teóriami rasizmu. My ako zástupcovia Cirkvi nemôžeme a nesmieme zostať ticho ak sa nemáme spreneveriť nášmu poslaniu... Bez pochyby je to jeden z najväčších omylov dneška, že hodnota človeka padla na nulu."
Pius XII. bol týmto prejavom taký nadšený, že časti z neho odvysielali vo Vatikánskom rádiu.
Pre ustašovskú vládu sa arcibiskup stal persona non grata a Pavelić požadoval jeho odvolanie. Giuseppe Marcone sa aspoň konečne dostal na stretnutie s Pavelićom, ktorý ho ubezpečil, že pokrstení židia nebudú daní do transportov, čo bolo potom oznámené aj na plagátoch. O šesť týždňov neskôr však do Záhrebu pricestoval Heinrich Himmler, aby Pavelića presvedčil o nutnosti židov deportovať. Sľúbil mu za to ekonomickú a finančnú pomoc. Na ďalší večer sa začal hon na židov. Približne 1.200 ich bolo naložených do vagónov a odvezených do Osvienčimu.
Arcibiskup Stepinac sa opäť pustil do akcie. Intervenoval, protestoval. Pomoc ponúkol aj rabimu Freibergerovi a jeho rodine. Ten však odmietol, lebo nechcel byť oddelený od svojich ľudí. Zastrelili ho hneď pri vystúpení z vagóna v Osvienčime. Predtým, než bol odvezený, priniesol arcibiskupovi svoju cennú knižnicu a zvitky Tóry. Boli uňho ukryté až do oslobodenia. Od 31. mája 1943 až do konca vojny už k žiadnym deportáciám nedošlo. Holokaust prežilo medzi 10.000 až 40.000 chorvátskych židov. Stepinac bol po vojne odsúdený komunistickým súdom za spoluprácu s ustašovcami na 15 rokov, odsedel si päť. Dodnes však pre niektorých Srbov a Chorvátov ostal kontroverznou postavou.
Poďme teraz neďaleko, toť do Rumunska.
V roku 1940 bola vláda kráľa Karola II. prakticky na konci. Nemci požadovali, aby časť územia odstúpil Maďarsku a ZSSR anektoval severovýchod krajiny. Armáda požadovala vojnu s Maďarskom a fašistická "Železná garda" chcela podniknúť puč proti kráľovi. V tejto situácii Karol II. vymenoval bývalého ministra obrany Iona Antonescu, známeho germanofila, za predsedu vlády s neobmedzenými právomocami. Ten sa s ním nebabral, spojil sa so Železnou gardou a kráľa prinútil odstúpiť. Na trón nastúpil jeho omnoho povoľnejší syn Michal I. Antonescu sa vzápätí prehlásil za "vodcu štátu", odpútal sa od Železnej gardy a nastolil vojenskú diktatúru.
Aj keď bolo Rumunsko prevažne ortodoxnou krajinou, medzi ním a Vatikánom existovali diplomatické styky, dokonca aj Konkordát. Už v roku 1941 nuncius v Bukurešti arcibiskup Andrea Cassulo zariadil, aby boli židia, ktorí konvertovali na katolicizmus vyňatí spod platnosti rasových zákonov prijatých pod nemeckým nátlakom. Cirkev si bola vedomá, že mnohí židia si zabezpečili krstný list iba preto, aby sa vyhli deportácii, nikomu to však nevadilo. Takto bolo iba v samotnej Besarábii "pokrstených" 40.000 židov, čo bolo asi 20% židovskej populácie v tejto oblasti.
Židov, ktorí žili na vidieku vláda presťahovala do miest, kde väčšina z nich bola zaradená na nútené práce. Teoreticky. Pri pogrome v meste Iasi, ktorý z pozadia organizovali Nemci, ale vykonali Rumunskí vojaci a polícia, bolo zavraždených niečo medzi 13.000 a 15.000 židov - mužov, žien a detí. Oblasti Severnej Bukoviny a Besarábie, obsadené Nemcami, boli svedkami etnických čistiek. Veľké množstvo židov bolo vládnymi jednotkami pozatváraných do väzení a táborov, mnohí boli povraždení pri masových popravách alebo boli deportovaní do Podnesterskej oblasti. Bola to takmer pustá oblasť medzi riekami Dnester a Bug, plná močiarov. Desaťtisíce ľudí zomreli v tamojších táboroch alebo na ceste tam.
V oblastiach obsadených Nemcami "konečné riešenie židovskej otázky" pokračovalo deportáciami do táborov smrti, na samotnom území Rumunska však takmer náhle ustalo. Antonescu začal termíny odsunov posúvať na neskôr znova a znova, až ich nakoniec úplne odvolal aj keď na území Rumunska žilo stále ešte 300.000 židov. Zásluhu na tom mali zahraničné intervencie. Rumunský odborník na holokaust Radu Ioanid a izraelský historik a diplomat Pinchas E. Lapide, obaja prišli k záveru, že to bolo hlavne zásluhou ortodoxného metropolitu Balana a apoštolského nuncia Cassula. Súhlasil s nimi aj rabbi Alexandru Şafran.
Vo februári 1943 sa Cassulo stretol s rumunským ministrom zahraničia Antonescom, ktorý, aby dokázal, že Rumunsko nemá čo skrývať, povolil nunciovi návštevu tých, ktorí boli uväznení v táboroch v Podnestersku. Keď sa o tom dozvedel Pius XII, dal mu k dispozícii celkovo jeden milión lei, čo je ekvivalent dnešných asi 71.000 dolárov, ktoré pochádzali z fondu na oslavu 25-teho výročia jeho vysvätenia. Mali slúžiť pre "civilných uväznených", teda židov. Cesta sa uskutočnila od 27. apríla do 5. mája 1943. Počas tej doby si Cassulo viedol podrobné poznámky, rozprával sa so stovkami internovaných židov a rozdával materiál, ktorý mal k dispozícii od pápeža. Najviac ho znepokojil osud 8.000 sirôt, ktoré boli vyvezené do táborov v tejto nehostinnej oblasti.
Okamžite po svojom návrate do Bukurešti navštívil komisára pre židovské otázky Radu Leccu. Počas intenzívneho dvojhodinového rozhovoru sa snažil tohto zatvrdilého antisemitu presvedčiť, aby splnil desať požiadavok, ktoré mu v mene pápeža predniesol, vrátane ukončenia deportácii, humanitárnej pomoci pre internovaných v Podnestersku, vrátenie sirôt na územie Rumunska a ich neskoršie presídlenie do Palestíny. Lucca Cassulovi klamal priamo do očí a prisľúbil okamžitú nápravu, hlavne v prípade detí. V septembri Cassulo konštatoval, že sa nič z toho nesplnilo. Lucca nielenže nič neurobil, sťažoval sa vedeniu SS v Rumunsku na "nekonečné zasahovanie". Na dôvod sa prišlo až o niekoľko desaťročí neskôr, po otvorení nemeckých archívov.
To je však už obsahom budúceho príspevku.
p.s.: Cassulovi bol udelený titul "Spravodlivý medzi národmi".
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Michael Hesemann - The Pope and the Holocaust.
Ronald J. Rychlak - Righteous Gentiles.
Transnistria Governorate | Holocaust Encyclopedia
How one Croatian cardinal saved thousands of Jewish lives – EWTN Global Catholic Television Network
