Začiatkom októbra sa Lenin premiestnil z Helsingfors do Vyborgu na fínskej strane hranice. Opäť si oholil briadku a zamaskovaný sivou parochňou, oblečený ako luteránsky pastor sa tajne dostal do Petrohradu. V noci 10. októbra sa, ešte stále v tomto kostýme, pripojil k necelému tuctu členov Ústredného výboru boľševickej strany v byte menševika Nikolaja Suchanova. Boli tam Trocký, Stalin, Dzeržinský, Uritský, Sverdlov, Kamenev, Zinoviev a Alexandra Kollontajová. Lenin ich presviedčal, že čas na reči už skončil. Bol presvedčený, že vypuknú revolúcie po celej Európe, ak nie na celom svete. Nakoniec väčšina prítomných, okrem Kamenieva a Zinovieva, hlasovala za ozbrojené povstanie tak, ako to žiadal Lenin. Zmienení dvaja tvrdili, že takto riskujú celú budúcnosť strany, a ak zlyhajú, budú popravení. Leninova netrpezlivosť vyplývala aj z toho, že sa blížili jednania hlavných politických strán o novembrových voľbách do Ústavného zhromaždenia. Tušil, že boľševici by väčšinu v krajine nevyhrali, lebo roľníci by stále volili Socialistických revolucionárov (Eserov).
O tri dni, na Trockého pokyn, Všeruský Soviet vytvoril Vojensko-revolučný výbor (Milrevkom). Aby sa zamaskovalo jeho skutočné poslanie, ktorým bola príprava povstania, boli mu pridelené široké úlohy a zodpovednosti. Trockij, ktorý sa stal predsedom Milrevkom-u podpísal objednávku na 5.000 pušiek, ktoré mali byť vyrobené v petrohradských továrňach a hneď rozdelené Červeným gardám. Kerenského Dočasná vláda aj armádne špičky vedeli o boľševických prípravách, no nebrali ich vážne. Keď velitelia kozákov zistili, že vláda odmieta vyhlásiť boľševickú stranu a jej organizácie za nelegálne, rozhodli sa, že za takúto vládu bojovať nebudú, a že zachovajú neutralitu.
Medzi ľuďmi aj v tlači sa začali šíriť chýry o príprave povstania, na základe ktorých sa vláda na takúto udalosť pripravila, najprv na 17. októbra, potom na 20. toho istého mesiaca a ešte aj o dva dni neskôr. Napätie sa stupňovalo aj v iných ruských mestách, vytrvalo a úspešne podporované boľševickými agitátormi.
Včasráno 24. októbra vyslal petrohradský vojenský štáb rotu mladých dôstojníckych kadetov, aby zastavili boľševické tlačiarenské lisy a zatkli členov Trotského Milrevkom-u. Príliš neskoro. Jediné, čo sa vláde podarilo bolo zdvihnutie padacích mostov cez Nevu, aby takto zabránili masovému príchodu demonštrantov do centra mesta. Ďalší kadeti z vojenskej akadémie boli vyslaní, aby bránili Zimný palác. Posilnila ich bicyklová čata, niekoľko kozákov a dve čaty zo Ženského bataliónu smrti. Spolu ich bolo necelých 1.500.
O tretej hodine ráno 25. októbra sa ľahký krížnik Aurora priplavil z Kronštadtu a zakotvil tesne pod Nikolajevským mostom. Ešte pred svitaním začali Červené gardy obsadzovať kľúčové budovy, železničné stanice a odzbrojovať junkerov, ktorí strážili mosty. Trocký neskôr tvrdil, že hlavná telefónna ústredňa bola obsadená pechotou bez boja, zatiaľ čo skupina námorníkov ovládla štátnu banku. V skutočnosti však zahynulo niekoľko desiatok junkerov aj Lotyšských strelcov, ktorí boli údernou jednotkou boľševikov.
Predseda Dočasnej vlády Kerenský z Petrohradu ušiel v prezlečení za srbského dôstojníka v aute z amerického veľvyslanectva do sídla vojsk Severného frontu v Pskove, aby požiadal o posily. Lenin sa zatiaľ v parochni, okuliaroch, s bandážou okolo hlavy vydal električkou do sídla Vojensko-revolučného výboru, ktorý sídlil v Smolnom paláci, ktorý kedysi slúžil ako ústav na vzdelávanie šľachtických dcér. Svoje sídlo tam mali aj menševici a eseri. Nemeškal a typicky preháňajúc, predčasne začal písať prehlásenie "Národom Ruska," v úvode ktorého tvrdil, že Dočasná vláda bola zvrhnutá a moc v štáte prešla do rúk "Petrohradského Sovietu Robotníckych a Vojenských Zástupcov". Bolo to značne prehnané tvrdenie.
Kerenského ministri zatiaľ v Zimnom paláci čakali, kedy sa ich šéf vráti na čele kolóny jazdeckej kavalérie. Ďalší priebeh udalostí sa značne líšil od zobrazenia v slávnom filme Sergeja Ejzenštejna.
Palácové námestie bolo bránené junkerskými kadetmi vyzbrojenými guľometmi a ľahkým delostrelectvom. Zaujali postavenie chránení v hniezdach z kusov dreva a vriec naplnených pieskom. Po prvej salve obrancov sa mdlý útok Červenej gardy rozplynul. Predchádzajúce Leninove tvrdenie o širokej podpore revolúcie zo strany vojenskej posádky sa ukázalo klamstvom. Tesne popoludní bolo na podporu útoku na Zimný palác z Kronštadtu rôznymi plavidlami privezených asi 5.000 námorníkov. Tí však takisto stratili odvahu zoči-voči streľbe kadetov a ženského bataliónu. Keďže námorníci neboli pripravení na útok cez voľné priestranstvo pred palácom, Aurora, ktorá bola ukotvená na Neve presne oproti nemu, výstražne otočila hlavne svojich diel. O 6.30 hodine podvečer Trocký a Milrevkom dali Dočasnej vláde ultimátum. Ak sa nevzdajú, delá z Aurory a z Petropavlovskej pevnosti ich začnú ostreľovať. V skutočnosti Aurora priplávala bez ostrej munície, takže keď o deviatej večer prišiel rozkaz, bola schopná vypáliť iba jeden slepý náboj. Pevnosť mala ostrú muníciu, ale výsledky streľby boli biedne. Iba dve strely z viac než tridsiatich trafili fasádu Zimného paláca a pevnostné guľomety strieľajúce cez Nevu tiež dosiahli len minimálny efekt.
Gardisti čoskoro našli nechránený vchod do paláca a vstúpili tam, vzdali sa však boja akonáhle natrafili na odpor skupinky kadetov. Obrancovia ale čoskoro začali ustupovať, pretože im neprichádzali sľúbené posily. Keď bolo jasné, že obrana ustupuje, niekoľkí námorníci a vojaci sa priblížili a keď nezaznamenali odpor, vliezli dnu cez niekoľko okien. Netrvalo dlho a dav začal vnútri paláca drancovať pivničné zásoby vodky a vína a vyrezávať kožené časti kresiel a pohoviek, aby si nimi opravili obuv. Vladimír Antonov-Ovsejenko, ktorý teoreticky útoku velil, neskôr opísal, ako k pivniciam postavil strážcov, aby zabránili ostatným v alkoholových orgiách. Tí sa však pridali k davu a tiež skončili totálne pod obraz. Potom poslali požiarnikov, aby pivnice zaliali vodou, no skončilo to, ako inak, ďalšou výdatnou konzumáciou.
Po tom ako sa Antonovovi-Ovsejenkovi vzdali vládni ministri, boli dopravení do Petropavlovskej pevnosti. Po skončení orgií a deštrukcie všetkého v paláci, niekoľko preživších žien z Bataliónu smrti bolo odvedených do granátnických kasárni, kde boli skupinovo znásilnené a poslané domov.
Druhý kongres Sovietov, ktorý sa zišiel v Smoľnom skončil tým, že všetky ostatné zúčastnené politické strany, jedna za druhou odsúdili akcie boľševikov a ich podrazácku taktiku a tým, že postupne opustili rokovanie kongresu dali zreteľne najavo, že s Boľševikmi nechcú mať nič spoločné. Svojim odchodom však vypratali priestor Leninovi, ktorý chcel občiansku vojnu, aby zničil všetkých reálnych aj potenciálnych konkurentov.
Maxim Gorkij, aj keď bol Leninovým pomerne blízkym priateľom, nemal žiadne ilúzie o jeho charaktere a neváhal dať to najavo. Vo svojom stĺpčeku "Nadčasové úvahy" v novinách "Novaja Žizň" hneď po prevrate napísal:
"Pracujúci by mali vedieť, že v reálnom živote sa zázraky nedejú, že musia očakávať hlad, úplný chaos v priemysle, narušenie dopravy a vleklú krvavú anarchiu nasledovanú nie menej krvovou priamou reakciou. Tam je proleteriát vedený svojim súčasným vodcom. Je nutné pochopiť, že Lenin nie je všemocný čarodejník, ale chladnokrvný podvodník, ktorému nezáleží ani na cti ani na živote proletariátu."(Oveľa neskôr tieto jeho úvahy vyšli knižne pod rovnakým názvom).
Gorkij asi netušil, že povedal pravdu, ktorá by sa dala aplikovať na všetkých Leninových nástupcov.
V noci z 26. na 27. októbra Lenin oslovil natrieskanú hlavnú sálu Smoľného paláca: "Teraz pristúpime k budovaniu socialistického zriadenia." Ozval sa ohlušujúci triumfálny krik, avšak zatiaľ to bolo len zbožné prianie so značne neistým výsledkom.
Okolo 2.30 tej istej noci Kamenev prehlásil, že pokým moc neprevezme Ústavné zhromaždenie, krajinu bude riadiť ´dočasná vláda robotníkov a roľníkov´ pod názvom Rada Ľudových Komisárov (Sovnarkom). Ne jej čele mal byť Lenin. Ukázalo sa však, že táto vláda nebola dočasná, ale stála, pretože boľševici nedovolili, aby sa akýkoľvek parlament vôbec kedy zriadil.
Ráno 27. októbra sa nad Petrohradom objavil dvojplošník rozhadzujúci letáky obsahujúce Kerenského prehlásenie, že jeho jednotky obsadili Cárske Selo a na ďalší deň sa dostanú do hlavného mesta. Generál Krasnov síce Kerenského neznášal, ale na čele asi tisícky prevážne donských kozákov postúpil smerom od Pskova k Petrohradu. K dispozícii mal jedno obrnené auto a obrnený vlak. Na útek zahnali veľké množstvo Červených gardistov, ešte pred zotmením obsadili Gatčinu a ráno sa pohli na Cárske selo. Dohromady odzbrojili 16.000 boľševických bojovníkov a poslali ich preč, lebo nemali dosť vojakov na ich stráženie. Po počiatočnom šoku sa vedenie boľševikov spamätalo a podarilo sa im proti Krasnovovi zhromaždiť asi 3.000 námorníkov Baltskej flotily a 10.000 Červených gardistov. Krasnov zatiaľ neúspešne na všetky strany posielal telegramy so žiadosťou o posily.
Odpor proti boľševickému prevratu vznikol aj v Moskve a na iných miestach na Urale a Sibíri. Jeho hlavnými postavami boli jednotky stále verné cárovi, kadeti z vojenských učilíšť, junkeri a hlavne kozácki atamani. Vzbury boli nekoordinované, takže hneď v prvých dňoch sa ich boľševikom podarilo potlačiť.
8. novembra Lenin prikázal poslednému z cárskych veliteľov ruskej armády generálovi Duchoninovi aby s Nemcami začal vyjednávať o ukončení bojov. Keď sa ten zdráhal, bol nahradený boľševikom Krylenkom. Rozzúrení vojaci generála brutálne zavraždili. Leninov príkaz na vyjednávanie s Nemcami však mal iný bezprostredný účinok. Veľké množstvá ruských vojakov dezertovali z frontu a vybrali sa domov. Cestou pozdĺž železničných tratí ničili a rabovali všetko čo našli vo vlakoch či v okolí koľají. Lenin kvitoval ničenie len kvôli ničeniu samotnému. Bol si vedomý skutočnosti, že jediná šanca boľševikov na získanie a udržanie moci na celom obrovskom ruskom území spočíva v takej miere násilia a ničenia, aby nebolo možné vrátiť sa späť.
V septembri napísal "...občianska vojna je najvyššou formou triedneho boja."
Pokračovanie Brest-Litovský mier a jeho dôsledky. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Antony Beevor - Russia.
Internet.
