Dvaja z nich boli občanmi toho istého mesta - Sinope v Ponte, starovekom prívesku Čierneho mora. Obaja tam žili v tom istom čase a ako mladí boli členmi tej istej malej kresťanskej cirkvi, pravdepodobne sa aj poznali. Tretím bol náš starý známy Justin Martýr, ktorého tiež trápili rovnaké otázky a celkom pokojne sa tými dvomi mohol stretnúť v Ríme niekedy po roku 140 n.l.
Osud sa tak trochu zahral s priateľstvom, ktoré sa nakoniec rozpadlo, pretože existuje iba niekoľko vecí, ktoré mali na vývoj našej civilizácie taký dopad ako konečné rozhodnutie o tom, ktoré knihy právoplatne patria do kresťanskej Biblie.
Aquila a Marcion boli tými dvomi zo Sinope. Boli to po grécky hovoriaci kresťania pohanského pôvodu žijúci na mieste, ktoré dnes patrí Turecku, v čase, v ktorom bola spomienka na apoštolov taká čerstvá ako naša spomienka na Dr. M. L. Kinga alebo na najväčšiu slávu Beatles. Sinope bolo rímskou kolóniou, v druhom storočí jedným z najvýznamnejších námorných prístavov na východe. Podľa všetkého Marcionova rodina zbohatla na námornej doprave; Aquilova bola manželstvom spríbuznená s cisárskou rodinou v Ríme.
Obaja mladí muži boli teda pomerne movití a s dobrými kontaktmi - boli bohatými kresťanmi v dobe, keď kresťanstvo v princípe ani nebolo legálne. Cirkev v Ponte bola zmesou Grékov a Židov, ktorých cesta ku kresťanstvu viedla z rôznych smerov. Bolo tam niekoľko palestínskych Židov čisto hebrejského pôvodu, väčšinou z prostredia farizejov ako bol apoštol Pavol, ktorý ako prvý priniesol evanjelium do toho regiónu. Najväčšou skupinou boli tzv. rozptýlení Židia: obrezaní, košer, nábožensky čistí Židia, kultúrne však Rimania alebo Gréci. Pravdepodobne tam bolo aj niekoľko prozelytov - pôvodne pohanov, ktorí konvertovali na judaizmus predtým, než sa stretli s kresťanskou vierou. Okrem nich tam boli tzv. poloprozelyti, "skoro židia": množstvo "bohabojných" pôvodne z pohanstva, ktorí sa objavili počas troch storočí od prvého gréckeho prekladu Biblie (cca 200 pred n. l.). Boli to takzvaní teologickí Izraeliti bez toho, aby striktne dodržiavali zákony a predpisy judaizmu, aj keď dodržiavali mnohé z hebrejských svätých dní a niektoré menej striktné predpisy o obradnej čistote.
Justin vo svojich neskorších listoch uvádza, že aspoň niektorí ľudia zo všetkých štyroch skupín pociťovali túžbu alebo potrebu prejavovať svoje židovské korene aj potom, čo sa stali plnohodnotnými kresťanmi.
Kresťanstvo bolo síce v Rímskej ríši zakázané, judaizmus však nebol. Jeho príslušníci už dlho pred týmto obdobím mali udelené zvláštne privilégiá občianskych práv v rámci impéria.
Z ktorej Biblie títo raní kresťania čítali biblické príbehy? Ktoré používali mladí Marcion a Aquila?
Pokiaľ ide o knihy Starého zákona, tam to bolo jasné. Tri z vyššie uvedených skupín - helenizovaní, prozelyti a bohabojní - takmer exkluzívne používali Septuagintu. Podľa legendy sedemdesiat nezávislých učencov dvesto rokov pred narodením Krista na pokyn Ptolemaia Egyptského vypracovalo grécke preklady pôvodných židovských kníh, ktoré boli v takom vzájomnom súlade, že sa to považovalo za Boží zásah. Aj väčšina prvých kresťanských otcov Septuagintu považovala za inšpirovaný text.
Odpoveď na otázku, ktoré kresťanské knihy boli v Sinope považované za sväté, teda čo tvorí Nový zákon, bola po roku 100 n. l. o dosť zložitejšia.
Najspoľahlivejším svedkom v tejto otázke je opäť Justin, ktorého diela patria medzi najzachovanejšie z tohto obdobia. Pochádzal zo Samárie, ale nedlho pred svojím obrátením sa presťahoval do Efezu, čo je dnes taktiež v Turecku. Do svojich diel zahrnul mnohé (nie vždy presné) citáty z troch synoptických evanjelií (Matúš, Marek, Lukáš) a výrazne sa odvoláva na udalosti, ktoré zaznamenal výhradne iba Ján, takže možno pomerne isto predpokladať, že všetky štyri evanjeliá boli používané v Efeze, ak nie aj v Sinope. To isté je možné povedať o štrnástich Pavlových listoch. Zdá sa, že Justin poznal aj Prvý list sv. Petra a prekvapujúco aj knihu Zjavenia, ktorá bola na východe široko akceptovaná až o niekoľko storočí.
Ako dostali kresťania prvé knihy do Efezu alebo do Sinope? Dokumenty Nového zákona boli v zásade takzvanými encyklikami (z gréckeho Ἐγκύκλιος) - teda knihami (či skôr zvitkami), ktoré obiehali po jednotlivých cirkvách a všade, kam sa dostali, boli kopírované pre potreby miestnej cirkvi. Kvôli ich pôvodu boli kresťanmi uctievané ako knihy, ktoré boli nejakým spôsobom spojené s Ježišovými vyvolenými - apoštolmi.
Prečo bolo toto spojenie také dôležité? Preto, že knihy napísané jedným z apoštolov (alebo niekým iným pod ich priamym vedením) boli považované za zreteľné spojenie s Ježišom (Lukáš 10:16). Klement Rímsky, ktorý sa spomína v Biblii ako jeden z Pavlových spolupracovníkov, toto pravidlo spomína a objasňuje v liste, ktorý napísal okolo roku 96 n. l.:
"Apoštoli nám hlásali evanjelium, ktoré prijali od Ježiša Krista, a Ježiš Kristus bol zoslaný Bohom. Inými slovami, Kristus prichádza s posolstvom od Boha a apoštoli s posolstvom od Krista. Oboje má teda pôvod v Božej vôli."
Stručne povedané, slovo od apoštolov bolo slovom od Boha, ničím menším.
To je teda dôvod, prečo raní kresťania verili, že knihy Nového zákona sú "svätým Božím slovom" - nie preto, že nejaké dokumenty spadli z neba na zlatých doskách, ale preto, kto ich napísal alebo autorizoval.
Pokračovanie nabudúce Zápas o Písmo. Druhá časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Rod Bennett - Scripture Wars.
