Bol zvedavý, či na konci ozaj bude ten tunel s bielym jasným svetlom na konci, alebo nie. Ale pochyboval o tom. Akoby to nebolo jedno.
Ale veď sa celý život snažil! Nedokázal pochopiť, prečo sa to všetko tak pohnojilo, že to už nevládze uniesť. Nemal v sebe boj. Jediné, čo chcel, bol už len pokoj.
Celý život sa snažil... Vyhovieť rodičom, aby bol vynikajúcim žiakom, preto sa učil na samé výborné. Na strednej to už šlo ťažšie, ale aj tak sa snažil zo všetkých síl. Už od detstva mal nenaplnenú potrebu uznania. Od rodičov sa ho nedočkal, ani keď bol poslušné a dobré dieťa, čo neskôr v živote veľakrát oľutoval. Mal rebelovať a kašľať na rozkazy tak, ako jeho niekdajší kamaráti. Často dostali výprask za nezbedy, čím sa potom medzi rovesníkmi hrdili. On sa výprasku bál. Bol tichý a poslušný. Nenaučil sa odmietať, protestovať, brániť vlastné záujmy a túžby, radšej ustúpil. Možno si myslel, že sa to tak má, lebo múdrejší ustúpi. Ani sa nikdy nepobil.
Aj pokiaľ šlo o ženy, pripadal si ako idiot. Zábavy, ani diskotéky ho nepriťahovali, takže prvý "vzťah" mal až po ukončení strednej školy, aj ten mal veľmi krátke trvanie. V rýchlom slede vystriedal niekoľko jednorázových známostí, alebo sexuálnych jednohubiek, čo mu na sebavedomí tiež nepridalo. Nakoniec sa nejakým zázrakom oženil, narodili sa im aj deti, ale romantika skončila, keď skončila dobrá práca a dobrá pláca.
Prišla doba, keď nebolo treba slušných dobrákov, či ako niektorí tvrdili, ťuťmákov, ale agresívnych a aspoň trochu bezohľadných sebcov. Veľmi rýchlo bol v doterajšom zamestnaní skončený, a aj keď vystriedal niekoľko ďalších možností, neviedlo to k ničomu. Teda okrem dlhov. Nejak si jeho rodina nevedela zvyknúť na život s menším príjmom. Tá, o ktorej si myslel, že ho miluje a niečo také mu aj povedala aj pred kňazom, neprejavovala žiadne nadšenie pre ich vzťah bez dostatočnbého finančného zabezpečenia.
Snažil sa vyhovieť. Ozaj sa snažil. Keď pre nič iné, tak určite preto, že sa zúfalo bál straty toho zbytku lásky, v ktorý ešte dúfal. To bol dôvod, prečo odišiel robiť do Nemecka na stavbu. Nebol síce manuálne nijako zručný, ale povedal si, že to predsa nemôže byť až také hrozné. Pretrápil sa tam vyše roka, keď mu "dobrý kamarát" oznámil, že doma bol vymenený za mladšieho, krajšieho a bohatšieho.
Niekoľko nocí nemohol spať, čo ho to tak vzalo, aj keď ho to až tak veľmi neprekvapilo. Vrátil sa domov, povedal jej, že jej odpúšťa, no vysmiala ho. Po rozvode prišiel o byt, auto a v krátkom čase aj o deti. Ostali mu iba spoločné dlhy na spoločnom kreditnom účte, ktorý bol na jeho meno. A zase ustúpil, možno si myslel, že ako samozvaný mučeník sa skôr dostane do neba. Dlhy postupne posplácal, ale bol unavený...vyčerpaný, fyzicky, ale hlavne mentálne. Ďalších možno pätnásť rokov bude platiť na deti bez šance, žeby niekedy mohol ísť na dovolenku, kúpiť si aspoň ojazdené auto, alebo bývať niekde inde, než v prenajatej kutici zaplnenej len jeho knihami a nesplnenými snami.
Už toho mal dosť. Chcel len pokoj.
Zasmial sa, keď si pomyslel, že si pripadá ako Winnetou tesne pred smrťou, ktorému sa premietali v mysli okamihy z jeho života. Winnetou aspoň vo filme niečo dosiahol. A on čo? Prd!
Poriadne si potiahol z fľaše, vysypal si do úst obsah platovej nádobky na lieky, ešte raz sa poriadne napil a nahlas povedal: "Kašlem na vás všetkých."
Nebol tam žiaden tunel so svetlom na konci. Len čiernočierna tma.
