Z toho vychádza, že aj akékoľvek podnecovanie k nenávisti či násiliu je účinné iba ak predchádzajúce okolnosti vytvorili živnú pôdu, v ktorej môžu vyklíčiť. Prejavy nenávisti samy o sebe nevytvárajú nenávisť, skôr jej iba dávajú akýsi punc oficiálneho oprávnenia násilného skutku, čím tak v ľuďoch, ktorí už pociťujú nenávisť a sú náchylní k násiliu, vytvárajú dojem, že im násilné konanie beztrestne prejde.
Nenávisť je opakom lásky. Je to pocit, nie racionálne zdôvodnenie či argumentácia. Nie kritika a nesúhlas. Môžeme nesúhlasiť alebo kritizovať myšlienku či osobu aj bez prejavov nenávisti.
Nie je žiadúce ani možné existovať v spoločnosti, kde potenciál na ovplyvňovanie je sám o sebe považovaný za kriminálny skutok. Neexistujú skutky, ktoré by mohli byť vykonané izolovane od spoločenských a kultúrnych faktorov. Akýkoľvek pokus o nájdenie spojitosti od kriminálneho činu k jeho katylyzátorom je takmer vždy odsúdený na pohyb v oblasti špekulácii. Ak je však zámer na podnietenie násilia jasný bez akýchkoľvek pochybností, zodpovednosť musí zdieľať tak vykonávateľ činu ako aj jeho inšpirátor.
Problémom, ktorý je možno odsúdený na nikdy nekončiaci proces riešenia je stanovenie hranice medzi tým, čo je možné slobodne a otvorene, verejne a beztrestne povedať a tým, čo už nie je.
Historik, spisovateľ a profesor na Oxford University Timothy Garton Ash vo svojej knihe "Free Speech" stanovil desať princípov potrebných pre slobodu slova a pre to, aby sme dokázali civilizovane nesúhlasiť, aby sme sa vedeli dohodnúť na spôsobe, ako sa nedohodnúť.
Tu sú prvé dva princípy:
1. Zdroj životnej sily. "My - všetky ľudské bytosti - musíme byť slobodní a schopní vyjadriť sa a hľadať, získavať a zdieľať informácie a myšlienky bez ohľadu na hranice"
Sloboda prejavu nie je len jednou z radu slobôd, ale je tou, na ktorej závisí všetko ostatné. Pri každej veci, na ktorej nám záleží nám informačná sloboda pomáha získať fakty a sloboda prejavu nám dovoľuje vypočuť si konkurenčné argumenty. Čím viac vieme o nejakej forme moci, tým viac ju dokážeme preverovať; a moc, verejná či súkromná, potrebuje byť preverovaná neustále. Aj keď sa niekedy na koniec ukáže, že sme sa mýlili, urobili sme to spolu v procese úprimnej diskusie. V ideálnom prípade sa každý môže vyjadriť k záležitostiam, ktoré sa ho týkajú. To je najčistejšia forma demokracie: rovnaký hlas, rovnaké hlasovanie.
Bez ohľadu na hranice neznamená, že by prúd informácií a ideí nemal byť vôbec obmedzovaný, ale že každé obmedzenie slobody prejavu musí byť oprávnené, proporcionálne, jasné a prípustné kritike.
Na jednej strane dokážeme identifikovať obsah a výrazové formy, ktoré by mali byť zakázané alebo ak nie, tak následne potrestané, vždy, všade, všetkými zákonnými prostriedkami. Na strane druhej sú veci, ktoré by vždy a všade mali byť výlučne záležitosťou jednotlivých mužov a žien, aby si to oni vyriešili sami pre seba bez akýchkoľvek vonkajších obmedzení. Keďže je táto sféra základom slobody, mala by byť čo najširšia.
Nakonie je treba poskytnúť argumenty ako, kedy a kým by mala byť alebo nebyť sloboda prejavu obmedzená, aby sa ochránilo súkromie, reputácia, náboženské city, národná bezpečnosť, duševné vlastníctvo, alebo čokoľvek podobného charakteru.
2. Násilie. "Nebudeme sa vyhrážať násilím, ale ani neprijmeme zastrašovanie."
Tým ktorí sa vyhrážajú násilím, musí byť odpovedané s plnou rozhodnosťou zákona. Nesmú byť usmrtení alebo zranení, pokiaľ sa bezprostredne nezúčastňujú na páchaní násilia a pokiaľ ich nie je možné zastaviť inými prostriedkami. Dôslednosť je nevyhnutnou: nič neospravedlňuje zabitie človeka len kvôli tomu, že niečo povedal, aj keby to bolo "Ak to povieš, zabijeme ťa. "Fyzické obmedzenie dlhodobým väzením, nasledujúcim po zákonnom procese, je ako odpoveď absolútne oprávnené. V tom prípade je ale prvou a základnou úlohou stanoviť aké druhy vyjadrení skutočne tvoria násilnú hrozbu v podmienkach dnešného prepojeného sveta.
Základom pre toto rozlíšenie v USA je takzvaný Brandenburgov test, ktorý som už spomínal inde. Má tri časti, pričom každá z nich sa pokladá za podstatnú a nevyhnutnú: hrozba násilia musí byť úmyselná, pravdepodobná a okamžitá.
Americká analytička Susan Benesch vyvinula sadu piatich návodov na určenie či sa prejav nenávisti stane prejavom nebezpečným:
-Výborný rečník so značným vplyvom na poslucháčov.
-Zraniteľní, ovplyvniteľní poslucháči s problémami a obavami, ktoré môže rečník kultivovať.
-Reč, ktorá je jasne chápaná ako výzva k násiliu.
-Sociálny alebo historický kontext, ktorý je príhodný k násiliu.
-Prostriedok na rozširovanie prejavu, ktorý je sám o sebe vplyvný, napríklad preto, že je jediným primárnym zdrojom informácií pre relevantné publikum.
Niekedy je spojenie medzi vyjadrenými prejavmi nenávisti a spáchaným násilím relatívne jasné, inokedy nie. V každom prípade sa treba pýtať: bol ten prejav (umelecké dielo, predvádzanie, vystúpenie, tweet, status) nebezpečný v danom kontexte? Je rozdiel medzi nenávistným a nebezpečným prejavom.
Ak ochraňujeme niečiu slobodu prejavu, neznamená to, že ho alebo ju, budeme považovať za anjelského génia. Musíme si zachovať možnosť slobodne kritizovať názory, umenie alebo písomný prejav tých, ktorým sa niekto vyhráža a súčasne ich právo na osobný prejav. Samocenzúra nie je najlepším spôsobom ako udržiavať slobodu slova. V poslednej dobe je takmer všade.
Najlepšou odpoveďou na hrubú a škodlivú reč je viac reči dobrej, ľudskej, civilizovanej.
Pokračovanie Desať princípov pre slobodu slova - 3,4. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Andrew Doyle - Free Speech.
Timothy Garton Ash - Free Speech.
