Desať princípov pre slobodu slova - 3,4.

Písmo: A- | A+

Jedným z najsilnejších argumentov v prospech slobody slova je to, že nám pomáha hľadať pravdu. Všetko čo nám umožňuje vytvárať, získavať a rozširovať vedomosti má osobitný nárok na ochranu a podporu.

Tretím z princípov profesora Asha potrebných pre slobodu slova je:

3. Vedomosti. Nepripustíme žiadne tabu a chopíme sa každej šance na šírenie vedomostí.

Vo viac či menej vzdialenej minulosti, ale aj dnes sme boli a stále sme svedkami toho, ako sa vlády snažia zamlčať časť nepohodlnej minulosti. Tak to bolo za Stalina v Rusku, neskôr vo všetkých takzvane socialistických krajinách, ale aj v krajinách, ktoré sa hlásia k demokratickým zásadám (na čele s USA). Dnes je to Čína, kde je zakázané zmieňovať tragédiu na Námestí Nebeského pokoja či etnické prenasledovanie Ujgurov.

V Európe je to, čo sa robilo po Druhej svetovej vojne, celý projekt budovania liberálno demokratického usporiadania, cestou k tomu, aby sa neopakovalo nič z rokov vojny. Zakázať ľuďom zákonom, aby popierali existenciu holokaustu je však, podľa Asha, je zlým prístupom k tejto problematike. Dnes existuje nezmerné množstvo historických dôkazov, ktoré vyvracajú tvrdenie o tom, že sa masové vraždenie Židov v Európe nikdy neudialo. Zoznam európskych krajín, ktoré majú zákony proti popieraniu holokaustu zahŕňa niektoré, kde existujú tie najsilnejšie krajne pravicové xenofobické politické strany so silným antisemitským programom od francúzskeho Národného frontu, cez belgický Vlaams Belang, nemeckú AfD, až po Veľké Rumunsko. Zmienené zákony, samozrejme nezapríčinili ich vznik, no ani im nezabránili v značnom a nebezpečnom raste a niekde ani vo zvolení do Parlamentu. Ak niečo, tak zákazy a následné súdne procesy poskytli ich vodcom auru prenasledovaných, a teda pozornosť, čo pravicoví populisti tak milujú. 

Ani v najmenšom to neznamená, že by sme mali akceptovať falzifikáciu dejín alebo akejkoľvek inej časti vedomostí. Naopak - každej takejto snahe treba otvorene a aktívne odporovať. Historické vedomosti sa vyvíjajú presne takýmto procesom testovania hypotéz a interpretácií, akokoľvek extrémnych, porovnávaním s hypotézami a interpretáciami založenými na dôkazoch. 

Dnes existuje v internetovom vesmíre množstvo hlúpostí, nezmyslov a vyložených klamstiev. Kult, ktorý tu vládne uprednostňuje masovú účasť pred autoritou, otvorenosť pred expertízou. To prvé spôsobuje eróziu druhého. Jeden z najväčších skeptikov medzi expertmi na internet, Jaron Lanier, píše o kolegoch, ktorí veria, že "milión, možno miliarda drobných urážok nakoniec vytvorí nové vedomosti." 

Existuje software pod názvom "Freedom", ktorý umožňuje, aby sme sa na určitú dobu oslobodili od internetového prístupu, od nechcených aplikácií, emailov a stránok, ktoré nás neustále rušia, aby sme sa mohli na počítači sústrediť na produktivitu a efektívnosť využitia času. Je iróniou, že "Sloboda" na internete nám zabezpečí slobodu od internetu. Tá istá ľudská inteligencia, ktorá vyprodukovala more informácií nám teraz dáva prostriedky, aby sme sa v tom mori neutopili.

4. Žurnalizmus. "Požadujeme necenzúrované, diverzifikované, dôveryhodné médiá, aby sme mohli prijímať dobre informované rozhodnutia a plne sa zúčastňovať na politickom živote. " 

Autor Paul Starr rozlišuje významy slova média ako rôzne moderné komunikačné kanály a ako vplyvné inštitúcie, ktoré ovládajú tieto kanály a náš prístup k ním. Média, ktoré existujú v určitom čase a na určitom mieste sú ovplyvňované štyrmi silami: technológiou, kultúrou, peniazmi a politikou. Z hľadiska slobody slova je prvou otázkou, ktorú sa musíme opýtať: "Čo chceme od našich médií?" Až potom nasleduje: "Ako to dostaneme?" Dnes to môžeme dostať tak, že ako spotrebitelia, aktivisti a voliči budeme požadovať, aby tí druhí poskytli média, ktoré potrebujeme, ale aj tak, že do tých médií budeme sami prispievať alebo že pre seba vytvoríme média úplne nové. 

Väčšina ľudí požaduje od médií niekoľko vecí. Máme rôzne priority - niektorí vyžadujú zábavu, mnohí sa chcú niečo naučiť a nie len veci, ktoré sú momentálne užitočné. Média nám môžu pomôcť vybrať si tie správne topánky či zubnú pastu, výborný film, či dovolenku podľa našich predstáv. Ich hlavnou funkciou však je pomôcť nám prijímať rozhodnutia vo verejných záležitostiach založené na presných a pravdivých informáciách a naplno sa zúčastňovať na politickom živote. 

Vlastnosti, ktoré od médií potrebujeme sú, aby boli necenzúrované, rôznorodé a dôveryhodné.

Kedy cenzúra nie je cenzúrou alebo inak, kedy je oprávnená? Je rozdiel medzi cenzorovaním, čo je nezákonné obmedzovanie slobody prejavu a reguláciou ako zákonným obmedzením slobody médií. Väčšina krajín má nejaké viac či menej nezávislé orgány, ktorých úlohou je regulácia a dozor nad mediálnou sférou, riešenie sťažností a priestupkov. Všade by malo platiť, že striktné a konzistentné právne donucovanie by malo nastať iba v prípadoch jasnej ujmy, zvyšok by mal byť v réžii dobrovoľne akceptovaných pravidiel, pričom najlepšou cestou k zodpovednosti v mediálnom priestore je vždy transparentnosť a jasné a verejne prístupné pravidlá. Čím viac sa štát angažuje v regulácii médií, tým väčšie je riziko, že tí, ktorí sú pri moci to budú zneužívať. Keď Najvyšší súd USA rozhodol, že Washington Post môže uverejňovať uniknuté "Pentagon Papers", ktoré dokazovali, že nasledné americké vlády desaťročia klamali o ich aktivitách vo Vietname a o vojne samotnej, sudca Black zverejnil v zdôvodnení rozsudku dnes už legendárnu vetu: "Tlač nemá slúžiť tým ktorí vládnu, ale tým ktorým sa vládne. "

Štruktúra vlastníctva, nevyhnutnosť dosahovania zisku, vplyv veľkých firiem s ich PR oddeleniami, lobying špeciálnych záujmov a politické strany - to všetko prináša do mediálnej sféry svoje vlastné rušivé vplyvy. 

Čo je dobrý žurnalizmus? Snaží sa dostať k pravde alebo aspoň k jej podstatnej časti. Hľadá všetky možné zdroje vrátane tých, ktoré je riskantné nájsť. Overuje si fakty a hodnotí ich kvalitu. Potom sa snaží vyrozprávať príbeh, opísať, ukázať, vysvetliť, analyzovať, tak jasne a živo, ako sa dá.

Je tu však niekoľko problémov: 

1. pojem žurnalista označuje široké rozpätie profesionálnych alebo aj nie, činností. Patrí sem investigatívny novinár, ktorý riskuje pri odhaľovaní pravdy, vojnový korešpondent, ktorý stavia na váhu svoj život, aby opísal zverstvá aké sa dejú v oblastiach vojnových konfliktov, ale aj bulvárny pisálek hodný opovrhnutia, ktorý sa prehrabáva v odpadkových košoch či "špinavom prádle" väčších či menších celebrít, aby vzrušil svojich čitateľov, predal viac výtlačkov plátku naplneného senzáciami.

2. aj žurnalisti, ktorí sa vydali na misiu hovorenia pravdy vo verejnom záujme nie sú vždy bezúhonní a nepoužívajú vždy tie najčistejšie či najférovejšie metódy. 

3. keď žurnalisti tvrdia, že prinášajú pravdu, je to dosť silné tvrdenie. Vhodnejšie by bolo povedať, že získavajú a prinášajú fakty. 

Jadrom je dôvera v dobrý úmysel spisovateľa, blogera alebo toho, kto vysiela. Celý rozdiel je v tom či publikum verí, že on, či ona sa snaží porozprávať príbeh taký, ako je a mať správne fakty alebo nie. Snaha povedať pravdu je tým uholným kameňom. 

George Orwell v závere svojej knihy Hold Katalánsku napísal: "Pre prípad, že som to nenapísal už skôr v tejto knihe, poviem to teraz: dajte si pozor na nedostatok mojej nestrannosti, moje faktuálne chyby a skreslenia nevyhnutne spôsobené tým, že som udalosti videl iba z jedného uhla. "

Pokračovanie Desať princípov pre slobodu slova - 5. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)

p.s.: o problémoch súčasnej žurnalistiky som písal v https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/549277/pulitzer-by-sa-divil-1.html

Zdroj informácií: Timothy Garton Ash - Free Speech.

Skryť Zatvoriť reklamu