Obavy boli oprávnené. Bolo vyhlásené referendum o nesmierne komplikovanej otázke a vláda mala len štyri mesiace na to, aby vzdelala ľudí v kľúčovej oblasti vzťahu medzi Európou a ekonomikou krajiny v atmosfére horúčkovitých debát, diskusií, poloprávd, vyložených klamstiev, podrazov a osobných zrád. Jadrom problému bola skutočnosť, že len hŕstka ľudí vo Veľkej Británii mala povedomie o EÚ, či o tom, ako ovplyvňuje ich životy. Neexistoval žiadny vzdelávací program, nikto nerobil public relations EÚ na zodpovedajúcej úrovni za posledných 40 rokov. V roku 2013, keď bolo referendum prisľúbené, nikoho ani nenapadlo založiť organizáciu, ktorá by voličom vysvetľovala benefity členstva v EÚ a prečo je to dôležité pre ekonomiku krajiny.
Konzervatívna poslankyňa britského parlamentu Kemi Badenoch, zvolená v roku 2017, sa posťažovala, že "v politike zomrela éra rozumu a začala éra pocitov." Podobne je možné povedať, že v žurnalistike skončila éra faktov a prišla éra emócií. Svet, v ktorom sa všetky správy pokladajú za pohodlné lži je náchylný k prevzatiu diktátorom. Svet, v ktorom nemožno veriť žiadnej správe, alebo, naopak, každá nová správa je rovnako pravdivá, je svetom v ktorom nevládne rozum, ale emócie a brutálna sila. Je to svet, v ktorom sme až príliš náchylní dať sa zviesť novým Mussolinim, či nebodaj Hitlerom. Príbeh či správa ani nemusia byť pravdivé, aby vyvolali emócie. Stačí ak sa zdajú byť pravdivými.
Profesionáli v mainstreamových médiách majú dve dôležité a užitočné funkcie, ktoré sú v dnešnom zmätku sociálnych médií v ohrození: extenzívne kontrolujú a overujú fakty (nie vždy úspešne, ale lepšie než nič) a identifikujú príbehy, ktoré považujú za zaujímavé alebo dôležité, ktoré by sme nikdy nenašli, ak by sme sa spoliehali iba na náš digitálny svet. Dodávajú nám veľmi presné správy a príbehy, ktoré obohacujú náš život. Presun od klasických médií k digitálnym prináša nielen riziko toho, že sa staneme náchylnejšími k prijímaniu klamstiev, manipulácii a davovému mysleniu, ale aj negatívnu spätnú väzbu klasickým médiám, ktoré sa stávajú agresívnejšími a extrémnejšími v snahe zostať relevantnými v konkurencii so sociálnymi médiami. Digitálna revolúcia v médiách skrátila interval pozornosti mediálneho konzumenta, čo si žiada viac a viac senzácií na upútanie jeho pozornosti. Kým sa dokáže nepravdivosť správy, je táto už neaktuálna a nahradila ju iná, ktorú tiež možno bude treba vyvrátiť. Ak na to vôbec bude čas. Ľudia nestačia overovať a analyzovať a nastupujú emócie. Média miesto kritéria pravdivosti uprednostňujú čo najskoršie uverejnenie správy aj bez dôkladného overenia.
Stáva sa to otázkou prežitia demokracie - či malá skupina elitných technokratov, ktorí sú nadmerne schopní v internetovom vyhrabávaní informácií o našich preferenciách a zraniteľnostiach a súčasne geniálni pri tvorbe propagandy, ktorú nám potom posielajú do našich sietí - či táto skupina neskončí tak, že bude kontrolovať výsledky volieb. Facebook, či Twitter síce obohatili naše životy, ale stále viac sa stávajú kanálmi deštrukcie našej spoločnosti. Napríklad zasielaním pravdivých, či klamných správ ušitých presne na našu mieru. Na mieru našich obáv, frustrácií a našej naštvanosti. Presne tak, ako to v priebehu kampane pred referendom o Brexite urobila firma Cambridge Analytica, či Trumpova predvolebná kampaň v USA. Je s tým spojená narastajúca nedôvera verejnosti v štátne a verejné inštitúcie (nie vždy neodôvodnene). Inštitúcie, ktoré by nás mali spájať, či aspoň slúžiť nám a ktorým sme zvykli veriť, boli odhalené ako chybujúce a príliš ľudské na náš vkus. Dôvera v nich sa zasluhuje tým, ako kvalitne fungujú, ako sú nami hodnotené. Tiež nám to dáva pocit, že sme pri kormidle. Opačným pohľadom je presvedčenie o konšpirácií čohokoľvek inštitucionálneho na ovládnutie nás ako časti spoločnosti, či spoločnosti ako takej.
Všetky tieto javy sa v markantnej podobe prejavili počas kampane pred referendom o Brexite.
Notoricky najznámejším príkladom "faktu", alebo tvrdenia, ktoré extrémne vplývalo na rozhodnutia voličov, ale zanechalo otrasné dedičstvo nedôvery voči politikom, bolo tvrdenie oficiálne brexitovej kampane Vote Leave, že keď krajina opustí EÚ, bude mať k dispozícii dodatočných 350 miliónov libier týždenne pre NHS. Dostalo sa aj na oficiálny kampaňový autobus, pred ktorým sa fotografovali a poskytovali rozhovory všetci poprední zástancovia Brexitu.
Dominic Cummings, hlavný stratég kampane neskôr prehlásil, že bez tohto tvrdenia, by rozhodne referendum nevyhrali. Nijako neprekvapuje, že 24 hodín po ukončení referenda Nigel Farage pripustil, že nemôže zaručiť zmienených 350 miliónov pre NHS a dodal, že takýto prísľub by on nikdy nedal. Pripojili sa k nemu aj všetci ostatní, nehľadiac na to, že všade boli ich fotografie pred červeným autobusom. Nikdy sa nenaplnili ani ich ďalšie guľášové sľuby: zníženie DPH na palivo a energie, kontrola britských vôd výlučne britskými rybármi, imigrácia z EÚ a podobne.
Rovnako to bolo aj s tvrdením, že ak budú ľudia hlasovať za zotrvanie v EÚ, do Británie sa nahrnie 78 miliónov Turkov, čo je v podstate celé obyvateľstvo Turecka.
EÚ má skutočne ďaleko do dokonalosti, no ukázalo sa, že ak Británia pristupovala k veci rozumne, vždy sa s EÚ dohodli na špeciálnych podmienkach. Veľká Británia nie je v eurozóne, ani v Schengenskom priestore, nemusela podpísať všetkých 130 zákonov spoločných pre krajiny EÚ, okrem Dánska je druhou krajinou, ktorá neprijala euro, ani k tomu nie je nútená. Británia spolu a Dánskom a Írskom si zaistila dohodu, že môže pristúpiť, alebo vystúpiť z akejkoľvek legislatívy, týkajúcej sa slobody, práva a bezpečnosti v jednotlivých prípadoch. Pokiaľ ide o finančné príspevky do EÚ, Británia je jedinou krajinou, ktorá si zabezpečila ich trvalé zníženie. V roku 2016 to bolo okolo 4.5 miliardy libier. Jednoducho krajina sa počas celého členstva tešila zo špeciálneho postavenia.
Keď som sa v práci opýtal kolegu, prečo hlasoval za Brexit, odpovedal, že aby v Británii nerozhodovali politici z Bruselu, ktorých Briti nevolili. Keď som mu na to povedal, že volili, pretože aj tu boli voľby do Europatlamentu a že Británia si tam zvolila Nigela Faragea a jeho ľudí, ktorí pre záujmy vlastnej krajiny neurobili nič, nepovedal ani slovo. https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/428208/o-sasoch-a-klaunoch.html.
V novembri 2014 uverejnil Economic Journal článok o fiškálnych dopadoch imigrácie do Veľkej Británie. Ukázal, že prisťahovalci z EÚ, ktorí sa prisťahovali po roku 2000, v rokoch 2001 až 2011 prispeli verejným financiám 20 miliárd libier a že krajine prispeli produktívnym ľudským kapitálom, ktorý by ju stál 6,8 miliardy na vzdelávaní. V tom istom období čistý príspevok imigrantov z krajín mimo EÚ bol okolo 5 miliárd libier. Tí, ktorí v roku 2000 už žili vo Veľkej Británii, teda nie imigranti po roku 2000, vycicali z verejných financií v čistom 617 miliárd libier. Teda, ak by sa použila rétorika proti imigračnej lobby, bolo by možné povedať, že parazitom bola domorodá populácia.
Navyše, z krajín EÚ prichádza do Británie hlavne mladá, vysoko motivovaná a väčšinou vzdelaná skupina obyvateľstva, ktorá je menej než domáci, alebo prisťahovalci z krajín mimo EÚ, náchylná na život zo sociálnych dávok, či bývanie v sociálnych domoch, čerpanie zdravotnej starostlivosti a podobne.
V priebehu kampane, jeden z vedúcich predstaviteľov Vote Leave - Michael Gove, minister Cameronovej vlády, nedokázal menovať ani jednu významnú ekonomickú inštitúciu, ktorá by podporovala Brexit. Miesto toho prehlásil, že "krajina už mala dosť expertov..." Neskôr to ešte zdupľoval tým, že "ekonómovia, ktorí varujú pred nebezpečenstvom Brexitu sú ako nacistickí propagandisti, ktorí kritizovali Einsteina." Bohužiaľ, podľa britských zákonov pri televíznych diskusiách musel byť daný priestor obom stranám, takže sa často stávalo, že oproti expertovi kampane Remain za zotrvanie v Únii nastúpil hocikto, komu stačilo experta a jeho tvrdenia spochybňovať, či zosmiešňovať. Mohol to napríklad byť nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu a proti nemu expert v oblasti public relations.
Kampaň Remain bola založená na predpoklade, že ľudia nebudú voliť proti vlastnému ekonomickému záujmu. Asi najväčším jej omylom bol názor, že takmer tri milióny ľudí, ktorí boli predchádzajúcimi vládami a ich prístupom k problémom bežného obyvateľstva tak sklamaní a znechutení, že sa nezúčastnili parlamentných volieb v roku 2015, sa nezúčastní ani referenda. V prieskumoch táto skupina uvádzala, že nedôveruje názoru politikov, podnikateľov, ekonómov ani iných expertov. Boli náchylní uveriť tomu, že sa establišment proti nim spriahol v konšpirácii, s tým, že ich politici dlho ignorovali a klamali. Leave kampaň to pochopila a šikovne využila. Pritom do referenda vstupovala bez akejkoľvek predstavy, či plánu toho, čo by malo nasledovať po jej prípadnom víťazstve, čo bolo zreteľné v posledných troch rokoch.
Veľká Británia je zmietaná krajina - svetové veľmoci ju už neberú vážne, Britské impérium je už dávno za horami za dolami, nostalgia po ňom však pretrváva. Tí, ktorí tu ešte stále snívajú o zašlej sláve, presadzovali Brexit, aby ich nikto nekontroloval, aby im nikto nediktoval pravidlá. Radi by znovu oni diktovali iným.
Referendum bolo vyhlásené o značne komplikovanej záležitosti, ktorú mnohí nechápali. Bolo ťažké komunikovať zložitú pravdu tvárou v tvár jednoduchej a chytľavej lži. Nepomohla ani neochota vedenia Labour party aktívne sa zapájať do kampane a tým pomôcť konkurenčnej politickej strane. Nakoniec ho pomohla vyhrať práve tá zabudnutá, zanedbaná časť krajiny, severovýchod Anglicka, ktorá odmietla byť vďačná a pre ktorú hlasovanie za Brexit nebolo ani tak proti EÚ, ako jedno veľké "F... you" celej vládnucej triede. Pravdou je, že voľba za Brexit poskytla mnohým ľuďom dobrý pocit. Pocit víťazstva obyčajného voliča nad aroganciou od reality odtrhnutej politickej elity.
Dnes je tu všade chaos. Nikto nevie, čo bude ďalej. Parlament zamietol všetky možné smery ďalšieho postupu, Theresa May chce dať po štvrtýkrát hlasovať o dohode, ktorá bola veľkou väčšinou trikrát zamietnutá. Všetky relevantné agentúry uvádzajú vo výsledkoch prieskumov verejnej mienky, že dnes by vyhralo zotrvanie v EÚ. A drvivá väčšina Britov dnes súhlasí s názorom, že Brexit miesto obnovenej národnej hrdosti je britskou hanbou celosvetového rozmeru.
To be continued ... maybe.
p.s.: odporúčam film https://www.csfd.cz/film/678691-brexit/prehled/
Pri písaní celej tejto série článkov som použil:
Nick Clegg: How to stop Brexit
Robert Peston: WTF?
Robert Peston: Who runs Britain?
James Meek: Private island.
Anthony Barnett: The Lure of Greatness.
Craig Oliver: Unleashing Demons.
https://www.youtube.com/watch?v=bqo-7rtGwOU
https://www.youtube.com/watch?v=Hkk-oYB1MNw
https://www.youtube.com/watch?v=vXuvsShIDjo
