Desať princípov pre slobodu slova - 6.

Písmo: A- | A+

Šiesty princíp pre slobodu slova z desiatich sa týka viery a náboženstva. 6. Rešpektujeme veriaceho, nie nevyhnutne obsah jeho viery.

Poľský filozof Leszek Kolakowski o náboženstve a viere napísal, že to nie je "súbor pravidiel, ale spôsob života, v ktorom porozumenie, dôvera a oddanosť existujú spolu ako jednoliaty skutok. Náboženská pravda sa zachováva a odovzdáva v kontinuite kolektívnej skúsenosti. " Náboženstvo má zvyčajne iné ponímanie a vzťah k slobode a k prejavu. Zvyčajne tvrdí, že pravú slobodu možno nájsť nie v neexistencii vonkajších obmedzení, ale v dobrovoľnej podriadenosti vyššiemu účelu. Dokonca aj náboženstvá, ktoré neuznávajú žiadne božstvo zahŕňajú ideu dobrovoľného obmedzenia vlastných inštinktov, túžob a slobodnej vôle človeka. 

Slovo "rešpekt" je jedným z najviac využívaných a zneužívaných pojmov v konverzácii o slobode prejavu a náboženstve. Filozof Stephen Darwall rozonáva dva druhy rešpektu: Nazýva ich rozlišujúci rešpekt a oceňujúcí rešpekt. Prvý je nepodmieneným rešpektom, ktorý dlhujeme druhému jednoducho preto, že je ľudskou bytosťou, obdarenou tou istou základnou ľudskosťou a vrodenou dôstojnosťou, ako som ňou obdarený aj ja. Na druhej strane oceňujúci rešpekt sa musí zaslúžiť či už presvedčivosťou argumentu, krásou hudobného vystúpenia, športovými schopnosťami alebo odolnosťou v ťažkostiach. Tu spočíva jadro šiesteho princípu. Uznávame veriaceho v zmysle rozlišujúceho rešpektu, no nie nevyhnutne obsah jeho viery či presvedčenia v zmysle oceňujúceho rešpektu.

Ten prvý musí prinajmenšom zahŕňať základné právo veriaceho na vieru a svedomie. V článku 9 Európskej konvencie sa to uvádza ako sloboda " osamotene alebo v komunite s inými, verejne alebo súkromne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, obradmi, učením, praxou a zachovávaním zásad a pravidiel. " Je to teda viac než iba záležitosť osobného presvedčenia vo vlastnej mysli a vo vlastnom dome. Druhá časť tohto článku súčasne pripúšťa obmedzenia slobody manifestovania náboženskej viery "ako je to predpísané zákonom a nutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejného bezpečia, na ochranu verejného poriadku, zdravia alebo morálky, alebo na ochranu práv a slobôd druhých. "

Pre vzájomný rešpekt je dôležité nielen ako rozprávame, ale aj ako počúvame. 

Keď kresťania, hinduisti, sikhovia, moslimovia alebo mormoni žiadajú právo na vyznávanie a propagáciu svojej viery, potom, podľa rovnakého rámca a podľa rovnakých medzinárodných konvencií, musia iným povoliť to isté právo. Toto však na celom svete spektakulárne zlyháva. Najhoršie príklady sú vo väčšinovo moslimských krajinách, no v praxi aj v mnohých vyspelých sekulárnych liberálnych demokraciách. Sloboda pre vyznávanie náboženského presvedčenia či ateizmu, znamená nielen to, že ľudia musia mať zákonom zaručenú slobodu praktizovať a propagovať svoje navzájom protikladné vízie o slobode náboženstva alebo slobode od náboženstva, musia mať aj pocit, že tak môžu robiť slobodne. Pocit slobody nie je len produktom zákona a štátnej politiky, ale aj praxe v oblasti spoločenskej, kultúrnej a mediálnej - počnúc slobodou pred strachom z násilného zastrašovania. 

Kresťania sú potláčanou menšinou v celej oblasti, kde sa ich viera zrodila. Podľa jedného odhadu v roku 1910 tvorili 14% populácie Stredného Východu, v roku 2010 už iba 4%. Odvtedy ich počet ďalej značne poklesol. Narástlo iba ich prenasledovanie zo strany moslimských extrémistov. Zlostnou odpoveďou západniarov na tento stav niekedy je: "Ak oni nedajú slobodu nášmu náboženstvu tam, prečo by sme my mali dať slobodu ich viere tu?!" Dve zlá však neprinesú dobro. Tí, ktorí veria na tolerantnú otvorenú, sekulárnu či nie, spoločnosť, by mali žiť podľa vlastných morálnych štandardov, nie podľa noriem tých druhých. Existujú dve krajné stanoviská. Na jednej strane je prehlásenie, že Islam je náboženstvom mieru, na druhej, že netolerancia, násilie a teror džihádu je v jeho jadre. Obidve strany by mohli v Koráne aj v Haditách nájsť citáty, ktoré ich podporujú. Ako kresťania, tak aj moslimovia v celej minulosti interpretovali svoje učenie mnohými, niekedy navzájom si odporujúcimi spôsobmi. 

Na druhej strane verejná sféra, ktorá by úplné práva a slobody dovoľovala iba pre ateistov, by bola rovnako neliberálna ako tá, ktorá vládne v Pakistane či Saudskej Arábii, ktorá tie práva a možnosti zabezpečuje iba pre Moslimov. 

Tolerancia je komplikovaná, ťažká a niekedy zradná záležitosť. Aj pre toho, kto nemá pocit nutnosti frontálne zaútočiť na náboženskú vieru iných, môže byť nájdenie správnej zmesi taktu a úprimnosti, pochopenia a neochvejnosti každodennou výzvou. Liberálna cnosť tolerancie na nás kladie pozoruhodnú požiadavku, aby sme rešpektovali, že druhí môžu udržiavať a, v rámci princípu ujmy, konať na základe svojich presvedčení o ktorých si myslíme, že sú intelektuálne pochybné a morálne závadné. 

Ako môže byť správnym akceptovať to, čo je nesprávne? Je to preto, že existuje vyššie dobro a tým je viera, že ľudia by mali byť schopní slobodne sa rozhodnúť, ako budú žiť svoj vlastný život, pokiaľ to nebráni iným, aby konali v rovnakom zmysle. 

p.s.: Existuje príbeh o Budhovi, ktorý má viacero podôb a ktorý slúži ako dokonalý príklad toho ako sa slovné urážky môžu stať bumerangom vracajúcim sa k ich autorovi: "Po tom, čo bol v kuse urážaný sa Budha opýtal osoby, ktorá ho urážala: ´Ak ti niekto ponúkne dar a ty ho odmietneš prijať, komu ten dar patrí?´Odpoveď znela: ´Tomu, kto ten dar ponúkol.´ Na to Budha odvetil: ´Správne. Takže, keď teraz ja odmietam tvoje urážky, nepatria tebe?´"

Pokračovanie Desať princípov pre slobodu slova - 7. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)

Zdroj informáií: Timothy Garton Ash - Free Speech.

Skryť Zatvoriť reklamu