Desať princípov pre slobodu slova - 7.

Písmo: A- | A+

Jednou z podmienok pre slobodu prejavu je zachovanie a ochrana súkromia. Iným slovom schopnosť rozhodnúť sa čo ponecháme v súkromí a potom dôvera v to, že táto naša voľba bude rešpektovaná.

Ďalším princípom slobody slova preto je:

7. Súkromie. "Musíme byť schopní chrániť naše súkromie a bojovať proti znevažovaniu našej reputácie, nie však aby sme bránili kontrole, ktorá je vo verejnom záujme.

Všetci hovoríme rôznymi spôsobmi k rôznemu publiku - otvorenejšie k niekomu, menej k inému. Politik často povie "mimo záznam" nad drinkom v bare známemu novinárovi to, čo nepovie svojim asistentom, už vôbec nie manželke či milenke... 

Poľský básnik a dramatik Adam Mickiewicz kedysi dávno povedal: "Existujú skutočnosti, ktoré múdry človek oznámi celému svetu; sú aj také, ktoré zašepká iba vlastnému národu; iné zverí iba najlepším priateľom, no sú aj také, ktoré nemôže prezradiť nikomu."

Akýkoľvek je význam pojmu "sloboda prejavu, " dnešná historicky bezprecedentná erózia súkromia, ktorú umožnili technológie a komerčne vytvarovali normy virtuálneho sveta, je tiež jednou z hrozieb slobody prejavu.

Záležitostiam okolo (ne)súkromia na internete som da venoval inde, (https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/542875/ludia-konvertibilna-mena-socialnych-sieti.html , https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/542878/sloboda-sukromie-a-dalsie-nepodstatne-veci.html )preto je to dnes z trochu iného pohľadu.

Zámerom by preto malo byť vybalancovanie súkromia voči slobode slova a súkromia ako podmienky pre slobodu slova.

Súkromie je hlboko závislé na kontexte. To, čo ľudia považujú ako rozhodne súkromné sa mení v priebehu času, medzi krajinami a kultúrami, medzi generáciami a spoločenskými skupinami, od jednotlivca k jednotlivcovi. Štandardy súkromia sa vyvíjajú. 

Sloboda slova, podobne ako zákony, by mala byť hlavným nástrojom, pomocou ktorého slabí bojujú proti mocným tohto sveta. V najlepšom prípade dokáže poskytnúť moc bezmocným. Bohatí a mocní sa ju však snažia ohýbať vo svoj vlastný prospech. Od začiatku dejín boli pravidlá písané v prospech mocných. Pravda nebola obranou. Ešte aj v tomto storočí sú magnáti dnešných dní - bohatí a mocní, celebrity, vplyvní ľudia - tými, ktorí v mnohých krajinách využívajú zákony zamerané na ochranu súkromia, proti ohováraniu a podobné na to, aby v zárodku udusili legitímnu kritiku. Drvivá väčšina obyčajných ľudí si nemôže dovoliť finančné riziko spojené s nákladmi na súdne konanie ak chcú brániť svoju reputáciu. Kedysi dávno sa to vybavilo hodením rukavice do tváre a tým, čo nasledovalo.

Narastá aj problém s veľkými korporáciami využívajúcimi tieto zákony, aby bránili svoje značky a skrývali tajomstvá. Zákony o prístupe k verejným informáciám sú síce fajn, ale príliš ohybné. 

Hraje sa tu hra, v ktorej politici, hviezdy populárnej hudby, športovci a iné celebrity či "celebrity" hľadajú publicitu a súčasne sa snažia regulovať ju. Robia to s pomocou multimiliardového biznisu public relations a "manažmentu reputácie" ktorého moc nad mediálnym priestorom neustále narastá. 

Pred niekoľkými rokmi britský klebetník Daily Mirror uverejnil fotografiu top-modelky Naomi Campbell ako vychádza zo stretnutia organizácie Narcotics Anonymous. Na odvolacom súde, ktorý po tom nasledoval, jeden zo sudcov vyhlásil: " To, že je slečna Campbellová celebritou, a že jej súkromný život stojí za zverejnenie v správach nestačí na to, aby bola pripravená o súkromie. "

F.D. Roosevelt bol celý čas svojho prezidentovania postihnutý obrnou, s námahou sa držal na nohách len pomocou špeciálnej konštrukcie, ktorú mal pod oblečením. Z auta a do auta ho museli niesť asistenti z tajnej služby. Vtedajší novinári mohli veľakrát uverejniť jeho fotografie ako bezmocného človeka, ktorého treba niesť. Vládlo však medzi nimi nepísané pravidlo, že by to bolo prekročením určitej morálnej hranice a takéto fotografie sa nezverejňovali.

Verejný záujem nie je to, čo zaujíma verejnosť. 

Verejným záujmom však je preverovanie toho, ako verejní činitelia vykonávajú svoju prácu, či slúžia verejnosti tak, ako by mali.

Keď chceme niekde na internete využiť službu alebo aplikáciu, dostaneme otázku či súhlasíme s podmienkami používania a ochrany súkromia. Odklikneme "Súhlasím" a ideme ďalej. Drobné písmo, ktorým sú tie podmienky uverejnené 99% ľudí ani nečíta. Je viacmenej k ničomu. Ian Brown z Oxford Internet Institute cituje odhad, že by nám v priebehu roka zabralo asi 20 hodín, aby sme všetky takéto podmienky prečítali. Ak by sme to aj urobili, takmer nikto by právnickej reči nerozumel.

Technologická ochrana súkromia je len taká silná, ako je jej najslabší článok - človek. Iba málo, ak vôbec nejaké prostriedky ochrany súkromia na internete, by prežilo kombinované úsilie ľudskej hlúposti, korupcie, voyerizmu, obzvlášť keď sú šikovne využité súkromným vyšetrovateľom, novinárom, hekerom alebo špiónom. 

Tak či onak, neustále musíme zvažovať ako sa rozhodneme hovoriť. A čo povieme kde, akým spôsobom. 

Som za slobodu slova. Pokiaľ ju nepovažujem za osobne urážlivú.
Som za slobodu slova. Pokiaľ ju nepovažujem za osobne urážlivú. 

Pokračovanie Desať princípov pre slobodu slova - 8. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)

Zdroj informácií: Timothy Garton Ash - Free Speech.

Skryť Zatvoriť reklamu