V poradí ôsmym princípom pre slobodu slova je:
8. Tajomstvo. "Musíme byť oprávnení spochybňovať akékoľvek ohraničenia slobody informácií odôvodnené ako záujem národnej bezpečnosti. "
Prečo by mala mať väčšinou neznáma skupina členov bezpečnostných a tajných služieb takú mimoriadnu dôveru, aby nám mohla, s odvolaním na záujem národnej bezpečnosti či verejného poriadku, zabrániť v prístupe k nejakým informáciám bez toho, aby sme proti tomu namietali?
Čo je verejný poriadok? Starší sa ešte pamätajú, keď polícia (vtedy ešte VB) mohla zadržať kohokoľvek s odôvodnením, že narušuje verejný poriadok, aj keď iba tým, že nosil dlhé vlasy. V menej slobodných krajinách je ešte aj dnes možné zadržať človeka pod zámienkou ochrany verejného poriadku na mesiace až roky bez akéhokoľvek vyšetrovania či obvinenia.
"Národná bezpečnosť" je ešte vágnejší pojem. Možno pod ňu skryť čokoľvek. Po 11. septembri 2001 sa tento pojem široko používal a zneužíval nielen v USA, ale aj v iných západných krajinách. Nezákonné sledovanie občanov, odpočúvanie... Narušovanie súkromia pod zámienkou bezpečnosti malo výrazne negatívny dopad na slobodu slova.
Na druhej strane boj proti kriminalite a terorizmu, nehovoriac o vojne medzi štátmi, priam vyžadujú zachovávanie tajomstva a aj vyložené zavádzanie a manipulovanie informácií. Násilní kriminálnici, drogové gangy, zahraničné armády a podobné kruhy fungujú aj online a využívajú dark net, všemožné triky hekovania, malware, útoky odmietnutia služby, napádajú infraštruktúru krajiny, jednoducho vedú novodobú kybervojnu. Agenti riskujú svoj vlastný život, aby infiltrovali nebezpečné skupiny a zabránili komplotom, ktoré by mohli mať za následok tisícky nevinných životov. Utajenosť a otvorenosť sú sémantickými protikladmi, no určité zatajovanie je nevyhnutne potrebné na obranu otvorenej spoločnosti, v ktorej žijeme. Je možné spojiť utajenosť s priehľadnosťou a zodpovednosťou, ktoré sú základom pre vládu zákona a reprezentatívnu vládu?
Ústavné demokracie nemôžu žiť bez tajomstva, ale ani s ním.
Je zrejmé, že by sme mali mať súčasne prístup k vedomostiam, chrániť naše súkromie a moc odolávať násilnému zastrašovaniu. Reprezentatívne inštitúcie liberálnej demokracie by samy mali vytvoriť potrebné kontrolné mechanizmy a vyváženia. Tie však nebudú stačiť a nevydržia, ak my ako občania nebudeme schopní či ochotní pristúpiť k menej formálnym prostriedkom vymáhania práva, vrátane občianskej nepolušnosti, aby sme sa uistili, že naše slobody sú patrične chránené. Aj tie najtajnejšie bezpečnostné služby a operácie, vrátane tých, ktoré blokujú, filtrujú či odpočúvajú internet, by mali byť postavené na verejne prístupných zákonoch. Ak neexistuje zákon, nemožno nikoho obviniť z jeho porušenia. Zápas o verejne prístupné, zrozumiteľne formulované národné zákony špecifikujúce, čo sa smie a čo nie urobiť v mene (národnej, verejnej, štátnej) bezpečnosti je dôležitou súčasťou právomocí občanov krajiny.
Mnohé krajiny majú oficiálne zákony na ochranu štátneho tajomstva. Už niekoľko desaťročí vedú medzinárodné organizácie obhajujúce slobodu prejavu boj za to, aby sa posilnili medzinárodné normy a aby s nimi boli zosúladené zákony jednotlivých krajín. V roku 1995 boli v Johannesburgu spísané návrhy princípov, ktoré sa snažili rozlíšiť legitímne a nelegitímne záujmy národnej bezpečnosti. Neskôr bol skupinou expertov z viac než 70 krajín vypracovaný podrobnejší návrh "globálnych princípov národnej bezpečnosti a práva na informácie". Sfinalizované boli v roku 2013 na stretnutí v juhoafrickom meste Tshwane, podľa ktorého sú aj pomenované. Nielen detailne popisujú aké informácie môžu byť na základe záujmov národnej bezpečnosti držané v tajnosti, no identifikujú aj to, čo nazvali "kategórie s vysokým predpokladom alebo presahujúcim záujmom v prospech zverejnenia. " Zahŕňajú porušenia ľudských práv alebo medzinárodných humanitárnych zákonov, informácie o mučení a úmrtí väznených ľudí, vojenské a bezpečnostné rozpočty a záležitosti ovplyvňujúce verejné zdravie, alebo životné prostredie. Navrhujú tiež súbor pravidiel na určenie toho, čo by malo byť klasifikované ako tajomstvo ako aj procedúry na námietky proti takejto klasifikácii, zaobchádzanie s požiadavkami na informácie a podobne.
V súvislosti s témou tohto príspevku nemožno nespomenúť dva frekventované výrazy.
Whistleblower, anglicizmus, ktorý pravdepodobne nemá adekvátny slovenský preklad, označuje človeka, ktorý vidiac vnútri organizácie, kde pôsobí niečo, čo pokladá za zlé či nezákonné, odovzdá túto informáciu niekomu inému v nádeji, že to dopomôže k odhaleniu danej záležitosti. Mnohé krajiny majú zákony, ktoré sú zamerané na ochranu whistleblowerov a na povzbudzovanie ľudí k tomuto konaniu. Konzorcium mimovládnych organizácií Whistleblowing International Network pôsobí za účelom podpory a ochrany whistleblowingu na pracovisku, pričom ho pokladá za skutok lojality a snahu o vyššie dobro. Pravdou však je, že aj napriek všetkej tej podpore, ochrane a povzbudzovaniu zo strany zákona aj organizácií, drvivá väčšina whistleblowerov prežíva príšerné časy, ktoré sa nie vždy končia dobre. Mnohí z nich zrejme svoj skutok aj oľutovali a už by ho nezopakovali. Bez nich a ich nasledovníkov sa však dnešná spoločnosť nezaobíde.
Pojem "leak" síce má slovenský preklad ako únik informácií, ibaže to tiež nie úplne vystihuje podstatu. Niekedy ide o náhodný únik, inokedy o zámerný taktický čin. Oproti whistleblowingu je ponímaný skôr neutrálne až negatívne. Môže ním byť prezradenie skutočnej totožnosti nejakej osoby alebo očakávanej udalosti či informácie, ktorá má oslabiť politického, či podnikateľského protivníka. Jedným za najpozitívnejších "leakov" bolo odovzdanie štúdie, ktorú si dal vypracovať minister obrany USA Robert McNamarra v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Týkala sa histórie americkej angažovanosti vo Vietname a naplno odhaľovala, ako bola verejnosť klamaná bez ohľadu na to ktorá politická strana bola pri moci, ako bol obchádzaný Kongres USA a podobne. Daniel Elsberg, ktorý bol jedným z autorov správy, sa stal legendou po tom, čo jej časti skopíroval a doručil najprv do New York Times, neskôr aj do Washington Times. Nasledovala aféra Pentagon Papers, niekoľkokrát aj sfilmovaná, ktorá významne prispela k ukončeniu Vietnamskej vojny.
Negatívnym leakom bolo prezradenie skutočnosti, že Valerie Plame Wilsonová nebola pracovníčkou zahraničného obchodu, ale agentkou CIA so zameraním na kontrolu šírenia jadrových zbraní. Stalo to život niekoľkých jadrových expertov v Iraku, ktorí mali prebehnúť do USA. Dôvod? Popierala oficiálne tvrdenie Bushovej administratívy, že Saddám Husajn je blízko k zostrojeniu jadrových zbraní, čo bola zámienka pre druhú vojnu v Iraku.
Morálne neobhájiteľné bolo aj rozhodnutie Juliana Assangea publikovať celú kopu dokumentov, ktoré boli leaknuté Bradley (neskôr Chelsea) Manningom (-ovou) bez toho, aby ich upravil, takže prezradil totožnosti veľkého množstva informátorov západných mocností v krajinách ako sú Afganistan a Irak, čím ohrozil na životoch ich, aj ich rodiny.
Udržiavanie dobrých všeobecných noriem paradoxne stále vyžaduje, aby jednotlivci vystúpili z komfortnej zóny normálu, aby spochybňovali a namietali normy - čo je, samozrejme, súčasťou slobody slova.
Pokračovanie Desať princípov pre slobodu slova - 9,10. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Timothy Garton Ash - Free Speech.
