Keď sa povie Trans 6 - Autogynefilia.

Ray Blanchard, klinický psychológ z kanadského Toronta sa v polovici osemdesiatych rokov snažil zistiť jednu vec:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

čo motivuje genderovo dysforických mužov, ktorí chceli hormóny opačného pohlavia a operácie? Dovtedajšie klinické pozorovania ukazovali na to, že identifikácia s druhým pohlavím má dosť spoločné so sexuálnou túžbou a mení sa rôzne v súlade so sexuálnou orientáciou. Otázkou bolo ako najlepšie klasifikovať rôzne typy. Blanchard začal s dvomi širokými skupinami: androfilmi a ostatnými. Do prvej, menšinovej skupiny patrili bývalí slabošskí chlapci, ktorí vytrvalo chceli byť dievčatami, silno zženštelí v tom ako sa prezentovali aj v záujmoch. Druhá skupina bola odlišná a hlavne pestrejšia. Niektorí počas sexu fantazírovali, že sú ženy a ich partnerky muži, iní, že sú bisexuáli, alebo že nemajú žiadnu sexuálnu túžbu. Nebolo pritom jasné, čo vlastne mysleli keď tvrdili, že vnútri sa cítia ako ženy. Jedna švédska vedecká štúdia v roku 2008 zistila, že 2,8% mužov sa sexuálne vzrušilo v reakcii na oblečenie ženských šiat. Pre niektorých to bolo dostatočne intenzívne a podstatné, takže to mohlo tvoriť takzvanú "parafíliu" - netypický, extrémny sexuálny záujem, ktorý možno klasifikovať ako poruchu ak spôsobuje závažné problémy alebo stres.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pre ďalšie si teraz treba vysvetliť niektoré pojmy.

Takzvaní prezliekači (orig. cross-dresser) sú heterosexuálni muži, ktorí si obliekajú ženské šaty, spodné prádlo a makeup, pretože ich to pohlavne vzrušuje. Kedysi sa označovali ako transvestiti. Je to parafília. Nie každý, kto sa vyžíva v cross-dressingu, však má poruchu. Je možné vyžívať sa v tom bez toho, aby to bolo patologické alebo spôsobovalo ujmu. Na druhej strane takzvaná "drag queen" je gay muž, ktorý sa oblieka do ženských šiat, aby napodobňoval extrémne formy ženskosti. Často účinkujú v bombastických show, čo typicky nie je motivované erotickou túžbou.

SkryťVypnúť reklamu

Pamätáte sa na film "Priscilla, kráľovná púšte?"

Po množstve rozhovorov prišiel Blanchard na niekoľko prípadov, pri ktorých nešlo o ženské oblečenie. To nebolo skutočným objektom túžby takého muža: slúžilo iba ako prostriedok, prostredníctvom ktorého dal muž tvar svojmu objektu túžby - sebe v ženskej forme. Blanchard tento jav nazval "autogynefília," teda láska k sebe ako žene.

V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, keď Blanchard robil svoje výskumy na Clarkeovom inštitúte torontskej psychiatrie, počet pacientov, ktorí navštevovali genderove kliniky bol minimálny. Jedinou liečbou, ktorú ponúkali bola fyzická tranzícia: estrogén a vaginoplastika pre mužov, testosterón a mastektómia, možno aj faloplastika pre ženy. Dlhé zdržania neboli výnimkou. Keď sa pacienti konečne dostali k počiatočnej prehliadke, ich osobná kríza, ktorá viedla k návšteve často pominula. Ústredným bodom hodnotenia bolo ubezpečiť sa, že pacienti úplne chápu ciele kastrácie a preformovania tela. Štyri pätiny pacientov na inštitúte zanechali myšlienku tranzície ešte pred operáciou. Niektorí sa nedostavili ani na prvé vyšetrenie. Iní sa nevrátili, možno prišli k záveru, že žiť s genderovou dysforiou je prijateľnejšie než pokračovanie v tranzícii. Tí ktorí to všetko vydržali, väčšinou svoj prerod neľutovali, boli šťastnejší než pred operáciou.

SkryťVypnúť reklamu

Blanchard písal do špecializovaných časopisov určených okruhu niekoľkých stoviek odborníkov. Jeho typológia transsexualizmu si v deväťdesiatych rokoch a po roku 2000 našla dvoch významných zástancov a popularizátorov. Čo nasledovalo potom, bolo prvé varovanie o raste ideológie genderovej identity, v rámci ktorej je transgender politickou identitou úplne oddelenou od sexuality a už len samotná zmienka o autogynefílii je tabu.

Prvým popularizátorom bola Anne Lawrence, lekárka a transžena, ktorá v roku 1998 na svojej webovej stránke uverejnila esej o autogynefílii pod názvom "Muži uväznení v mužskom tele," čo bolo akousi reakciou na názor, že transsexuáli sú ženy uväznené v mužskom tele. Postupne tam uvádzala reakcie a rozhovory s inými autogynefilmi až napokon v roku 2012 publikovala analýzu niekoľkých stoviek prípadov v knihe s rovnakým menom.

SkryťVypnúť reklamu

Druhým bol Michael Bailey, sexuológ z Northwestern University v Chicagu. Jeho kniha "The Man Who Would Be Queen" z roku 2003 ilustrovala Blanchardovu typológiu vyobrazením dvoch transžien a pomerne zábavným spôsobom sa venovala dôkazom ohľadne pôvodu homosexuality a erotického prezliekania, pričom mužskú transsexualitu spojila s obomi. Vedel, že jeho kniha bude kritizovaná aktivistami, ktorí odmietajú Blanchardovu typológiu, no stupeň smršte, ktorá sa proti nemu z ich strany rozpútala, ho priam šokovala. Vyhrážky, sťažnosti a falošné obviňovania sa nevyhli ani jeho najbližšej rodine vrátane detí. Kampaň bola rafinovane koordinovaná a obidvoch prinútila, aby sa utiahli do ústrania a tam búrku prečkali.

Kampaň by bola uspela, ale na scéne sa objavila Alice Dreger, bioetička a historička medicíny, ktorá sa po stretnutí s Baileym rozhodla, že sa na vec pozrie bližšie. V článku publikovanom v "Archives of Sexual Behavior" v roku 2008 všetky tvrdenia proti nemu vyvrátila, pričom použila dôkazy z emailovej korešpondencie a stoviek rozhovorov. Rozšírený materiál potom uverejnila v knihe "Galileo´s Middle Finger", v ktorej prišla k záveru, že Bailey bol cieľom útokov kvôli myšlienkam, ktoré chceli transgenderoví aktivisti zahrabať pod čiernu zem. Všetko sa to dialo vďaka tzv. "Great Awokening" - pojmu, ktorý vymyslel novinár Matthew Yglesias ako označenie presunu americkej ľavice k politike poháňanej identitou. Aktivisti začali posudzovať ľudí a idey nie podľa dôkazov, ale podľa špecifického chápania sociálnej spravodlivosti. Gender je podľa nich politickou identitou - vrodenou charakteristikou, ktorá nemá nič spoločné so sexualitou. Blanchard došiel k názoru, že rozzúrená reakcia proti Baileymu vznikla preto, lebo jeho názory komplikovali úlohu "predať" transsexualizmus, resp. jeho konkrétne, aktivistické vnímanie.

Anne Lawrence sa tiež postupne pozviechala z útokov. Urguje klinických lekárov a výskumníkov, aby sa snažili o empatiu. "Prakticky všetci transsexuáli boli pravdepodobne zahanbovaní a kritizovaní pre svoju genderovu neistotu pred tranzíciou a pravdepodobne sa stretnú s jemným alebo výraznym dešpektom, šikanovaním, diskrimináciou alebo násilím aj po nej."

Verejnosť potrebuje čas, aby si na nich zvykla a uznala, že majú rovnaké práva (a povinnosti). Agresívny politicky motivovaný aktivizmus tomu nepomáha.

Pokračovanie Keď sa povie Trans. Je neskoro ľutovať? - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)

Zdroj informácií: Helen Joyce - Trans.

Alice Dreger - Galileo´s Middle Finger.

Dr. Debra Soh - The End of Gender.

Anton Kovalčík

Anton Kovalčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  422
  •  | 
  • Páči sa:  376x

Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík:  Prežijeme?Web náš každodenný...Te Deum...Kde bolo tam bolelo...Infovojna.Wokenaci.Ekonómia (nielen) pre laikov.Heavy mentalČo na to profesor Higgins?Magistra vitae.SúkromnéNezaradenéVox popapuli.

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu