Mimochodom, rasizmus... 1.

Rasizmus sa stal jedným z najviac používaných, zneužívaných aj obávaných slov v súčasnosti.

Písmo: A^- | A⁺

O tom, čo to vôbec je však v praxi vládnu rôzne predstavy. V niekoľkých mojich nasledujúcich blogoch sa budem zamýšľať nad tým, čo rasizmus obnášal v minulosti, čo dnes, ako sa zneužíval a ako sa zneužíva dnes. Oproti predchádzajúcim článkom z mojej série o Wokizme však bude jedna zmena z pochopiteľných dôvodov. Zdroje informácii, autorov, od ktorých som čerpal uvediem hneď na začiatku. Niečo aj na konci každého blogu. Takže:

Shelby Steele - White Guilt.

Wilfred Reilly - Taboo.

Wilfred Reilly - Hate Crime Hoax.

Jason L. Riley - False Black Power?

John McWhorter - Woke Racism.

Shelby Steele - The Un-Civil War

Taleeb Starkes - Black Lies Matter.

Heather Mac Donald - The War on Cops.

Pokiaľ ste si na uvedené linky klikli, tak ste zistili, že, až na poslednú autorku, sú všetci, politicky korektne povedané, Afroameričania, bežným jazykom sú to černosi. Keďže aj moji kolegovia v práci o sebe tvrdia, že nie sú Afroangličania ani nič podobné, ale "I am black," budem aj naďalej používať označenie černoch a beloch. Mňa osobne netreba označovať za európana kaukazského pôvodu, som spokojný s označením beloch.

V roku 1955 boli vrahovia mladého černocha z Mississippi Emmetta Tilla oslobodení, pretože boli bieli. O štyridsať rokov neskôr aj napriek silným DNA dôkazom proti nemu, bol O.J.Simpson, obžalovaný z dvojnásobnej vraždy, prepustený na slobodu po tom, čo ho jeho obhajca vykreslil ako obeť rasizmu. Obdobie bielej nadradenosti bolo vystriedané obdobím viny belochov. Ani jedno z nich nevyriešilo základný problém a nepomohlo americkým ani iným černochom.

Princípom rasizmu, antisemitizmu a podobných -izmov je nezákonné získanie autority na úkor inej rasy alebo národnostnej či inej skupiny. Rasista povie, že nadradenosť, a teda aj autoritu má danú od Boha, takže jeho dominancia nad podradnými je v súlade s Božím plánom. Čo si myslí, je podstatné, a čo povie to určuje cestu ktorou sa budú záležitosti vyvíjať, pretože Boh a príroda to tak chcú. Nacisti takto vystupovali voči Židom, Američania túto "autoritu" využili na segregovanie černochov. Keď potom Amerika uznala pochybenie v rasovej otázke a po roku 1960 schválila zákony o ľudských právach, delegitimizovala práve tento druh autority. Čoskoro však bielu nadradenosť nahradil názor, že takzvaná biela nadradenosť nevzošla z rasovej nadradenosti, ale z vrodenej schopnosti konať zlo, že bohatstvo a moc belochov nepramení z toho, že si ich Boh obzvlášť obľúbil, ale z toho, že majú zvláštne nadanie na odľudštenie iných vo veľkom rozsahu - z ich snahy napredovať a dominovať iným, kradnúť zdroje, zotročovať, dobýjať, vykorisťovať a likvidovať iných.

Takže teória belošskej nadradenosti bola v rovnakej miere nahradená teóriou belošského zla a viny.

Pre Martina Luthera Kinga a jeho generáciu bojovníkov za občianske práva bol rasizmus jednoducho bariérou, tragickou záležitosťou v Amerike, ktorá bola inak v podstate otvorená a férová. Pre novú generáciu aktivistov však rasizmus nebol len bariérou, ale všetko určujúcou realitou, v ktorej žili. Bola to vo svojej podstate marxistická vízia amerického rasizmu určujúca rámec rasovej diskusie počas ďalších troch desaťročí. Bola predstupňom dnes bežných argumentov o tom, že rasizmus je systematický, štrukturálny a inštitucionálny. Princípom bolo, že škaredé ľudské predsudky ako je napríklad rasizmus nie sú iba izolované v srdciach rasistov. Tieto temné vášne vedené "neviditeľnou rukou" potom generujú spoločenské štruktúry, ktoré utláčajú neosobne.

Marxovský dôraz na štruktúry a podštruktúry potom novým lídrom dal nekonečne širší rasizmus, s ktorým mohli pracovať - systémový a sociologický rasizmus, ktorý bol oveľa "výraznejší" než jednoduchý nemorálny rasizmus Kingovej éry. Ak sa belosi kvôli lepšiemu životu sťahovali z centier miest na ich predmestia, černošskí vodcovia mali dostatočne veľký koncept rasizmu, aby zmenšujúcu sa daňovú základňu v centrách miest videli ako systémovú nespravodlivosť voči černochom. Ak boli černosi vo väčšej miere odvádzaní do Vietnamu, pretože boli vo väčšej miere chudobní a po škole, tiež sa to pripísalo rasizmu.

Kingova generácia sa odstránením rasizmu snažila dosiahnuť rovnosť. V ére belošskej viny sa rasizmus stal tiež dôkazom zlých skutkov konaných belochmi, a teda aj dôkazom záväzkov belochov voči černochom. Belošská vina takto urobila z rasizmu hodnotnú menu pre čiernych Američanov - menu, ktorá belochov a hlavne americké inštitúcie zamotala do povinností nie voči princípom, ale voči černochom ako spoločenskej triede.

Vznikol nový, globalizovaný, typ rasizmu, ktorý bol nafúknutý do formy určujúcej, systémovej a štrukturálnej moci. Globálny rasizmus sa snaží z každej udalosti urobiť špičku ľadovca tak, aby jej náprava mala mierky ľadovca celého, nie iba špičky. Pre černošských lídrov v ére belošskej viny sa problémom stalo ako vytrieskať maximum z belošskej viny bez toho, aby boli preukázané skutočné rasistické udalosti. Globálny rasizmus umožnil použiť aj ten najmenší rasový incident ako dôkaz globálnej skutočnosti systémového rasizmu. Takto mohla bitka jedného mladého černocha políciou vyvolať v Los Angeles masívne nepokoje, počas ktorých bolo zabitých okolo šesťdesiat ľudí.

Väčšina ľudí vravela, že tí, ktorí sa v tých nepokojoch "realizovali" sú blázni, lebo vypaľovali a pustošili svoje vlastné komunity a zabili viac vlastných než to vôbec kedy urobila polícia.

Keď je rasizmus definovaný ako systémový determinizmus, potom belosi a inštitúcie sú súčasťou kultúrneho vzorca (belošské privilégiá), ktorý automaticky utláča černochov a tí sa automaticky stávajú obeťami. Pripravil sa tak základ pre rasové nepokoje deväťdesiatych rokov, ktoré sa akoby stali generálnou skúškou pre to, čo sa odohrávalo v posledných dvoch desaťročiach. Miera násilia počas nepokojov sa stala značne neprimeranou spúšťacej udalosti, zvyčajne reálnej alebo len údajnej policajnej brutality.

Dôkazom, že tieto nepokoje boli viac manipuláciou belošskej viny než úprimným vyjadrením hnevu černochov nad spôsobeným príkorím sa stal fakt, že terčom násilností sa málokedy stali samotní belosi. Neboli nájazdy do belošských komunít, žiadne partizánske útoky na inštitúcie a firmy či verejné priestory. Najväčšia škoda bola väčšinou spôsobená v černošských štvrtiach. Cieľom bolo vždy presvedčiť, nie poškodiť utláčateľov, aby svoj postoj zmenili z nepriateľstva na štedrosť a súčasne ustanoviť globálny rasizmus, ktorý by priniesol globálne odškodnenie.

Globálny rasizmus dal ére belošskej viny ešte jednu z jej charakteristických čŕt - rasovú kartu, inak povedané možnosť vydierania použitím belošskej viny. Vyhrážaním sa stigmatizáciou, ktorá môže nenapraviteľne poškodiť podnikanie firiem a zničiť kariéru jednotlivcov, sú jednotlivci a firmy nútení brať aj tie najmenšie obvinenia z rasizmu ako virtuálny dôkaz globálneho rasizmu. Keď jeden z bosov firmy Texaco vyslovil poznámku, ktorú niektorí prítomní považovali za rasistickú, nikto v hierarchii firmy nemal morálnu autoritu alebo odvahu postaviť sa proti priamemu obvineniu z rasizmu. V obave zo stigmatizácie Texaco zaplatilo 176 miliónov dolárov skorumpovanému odvetviu "diverzity", aj keď sa zistilo, že takzvane rasistický bos iba zopakoval nerasistický termín, ktorý počul na tréningu diverzity, ktorý organizovala firma. V roku 2000 Coca Cola zaplatila podobným štýlom 192,5 milióna dolárov. Toyota nedávno zaplatila 21,9 milióna dolárov za to, že černosi, ktorí si kúpili ich auto zaplatili na splátkach viac, než belosi.

Komu to všetko pomohlo? Obyčajným ľuďom, ktorí sa každý deň prebíjajú životom určite nie. Plateným demonštrantom tak trochu, no najviac tým, ktorí sú na vrchole tohto potravinoviného reťazca. Ale o nich bude reč neskôr.