"Nie je pre mňa nič bolestnejšieho než ísť po ulici a vo chvíli, keď za sebou začujem kroky začať myslieť na prepadnutie. Otočím sa, vidím belocha a vydýchnem si."
Po výraznom poklese počtu násilných trestných činov (vrátane spáchaných černochmi) v päťdesiatych rokoch minulého storočia v USA, ich počet začal koncom šesťdesiatych rokov opäť narastať. Aj keď po roku 1990 znovu poklesol, v roku 2014 bola miera násilnej trestnej činnosti väčšia než v roku 1965 a vo veľkých mestách sa vrátila na úroveň roku 1990.
Všeobecne vysoká miera nezamestnanosti medzi černošským obyvateľstvom často nie je zapríčinená nedostatkom pracovných miest alebo nízkou kvalifikáciou, ale aj nezáujmom zaplniť tie pracovné miesta, ktoré sú k dispozícii. V roku 1986 americký Národný Ústav Ekonomického Výskumu Zverejnil detailnú štúdiu o chudobných komunitách v Bostone, Filadelfii a Chicagu. Zistilo sa, že 46% mladých černochov(N), ktorí neboli v škole ani nepracovali uviedli, že je veľmi ľahké alebo pomerne ľahké nájsť si prácu ako robotník a 71% povedali to isté o získaní práce za minimálnu mzdu. V štúdii sa tiež konštatovalo, že typickí nezamestnaní mladí černosi po škole žijúci v ghette nemali nijaký zvláštny záujem o rozšírenie svojich možností zamestnania. Miesto toho dotazovaní mladí uviedli, že väčšinu svojho času trávia poflakovaním sa, sledovaním televízie alebo fetovaním, miesto hľadania práce, čítania alebo pomáhania pri práci okolo domu. 32% z nich uviedlo, že by si mohli zarobiť viac páchaním trestnej činnosti než legitímnou prácou. Nakoniec štúdia konštatovala, že väčšina sociálnych opatrení zameraných na zlepšenie života tejto podskupiny nemá a nebude mať požadovaný účinok. Ako deprimujúce označila zistenie, že mladí, ktorých rodiny dostávali pomoc z hlavných sociálnych programov pre znevýhodnené rodiny, sa horšie uplatňujú na trhu práce.
Koncom päťdesiatych rokov začala v USA vojna proti chudobe. Medzi rokmi 1959 až 1992 miera chudoby u černochov klesla z 55% na 33%, u belochov z 18% na 12%. Nebola to žiadna výhra. V absolútnych číslach bolo v roku 1992 o štyri milióny menej belochov pod hranicou chudoby. Černochov bolo o 686.000 viac.
Autor Colin Flaherty, ktorý rasové násilie sledoval dlhodobo, vo svojej knihe opísal stovky prípadov v rôznych mestách USA, keď skupiny rozvášnených mladých černochov tiahli ulicami, napádali, vyhrážali sa, ničili, kradli, strieľali, bodali a zabíjali. Politická korektnosť prinútila niektoré policajné oddelenia aby odmietli akúkoľvek protiakciu s tým, že to iba tínedžeri vypúšťajú paru. Random attacks cause concern in Chicago – Chicago Tribune
V roku 2013 federálny sudca posudzoval trojicu zákonov, podľa ktorých bola prax policajného oddelenia mesta New York, ktorá im umožňovala zastaviť, klásť otázky a niekedy aj prehľadať podozrivých, protiústavná a rasistická. Znamenalo to, že rutinné zastavovanie podozrivých osôb v Bronxe bolo nelegálne, čo značne narušovalo schopnosť polície bojovať proti zločinu. Rozhodnutie spochybňovalo desaťročia starý a úspešný program, ktorý policajtov oprávňoval ku vstupu do súkromných budov za účelom hľadania páchateľov priestupokov a narušiteľov zákona. Tento program sa snažil poskytnúť nájomníkom s nízkym príjmom bývajúcim v oblastiach s vysokou kriminalitou, rovnakú ochranu pred nežiadúcimi votrelcami akú mali boháči v budovách s vrátnikom alebo v oplotených komunitách. Nikoho nezaujímal názor samotných nájomníkov, starých ľudí, žien i mužov, bielych i čiernych. Ak polícia stratí tieto svoje právomoci, život priekupníkov drog, kradnutého tovaru, zlodejov a násilníkov bude na uliciach oveľa ľahší. Polícia pozná ich metódy, miesta kde sa zdržiavajú. Zastavenie a kontrola slúži práve na zamedzenie porušovania zákonov už v počiatkoch. Bojovníci proti rasizmu vidia rasizmus v skutočnosti, že väčšina takéhoto zastavenia a vypytovania sa sa deje v komunitách rasových menšín. Ignorujú pri tom fakt, že sa tam nadmieru koncentruje aj zločin, čo vedie k tomu, že bežní nájomníci žiadajú políciu o ochranu a hliadkovanie.
Problém so zastavovaním nie je len v USA. Vo Veľkej Británii bol nedávno vyvolaný veľký škandál preto, že si polícia dovolila v lepšej štvrti zastaviť auto s černochom za volantom a s tmavými oknami vzadu. Pasažierom v aute bola manželka vodiča - britská olympionička. British sprinter Bianca Williams calls LBC after being stopped by police "for being black" - LBC
Mali by policajti všade na svete vylúčiť zo svojej práce zastavovanie a kontrolovanie rasových menšín, aby neriskovali problémy s obvinením z rasizmu, pozastavenie činnosti alebo prepustenie z práce? Zdravý rozum vraví, že áno. Už sa to aj deje. Dokazujú to štatistiky. Mnohí policajti prestali zatýkať porušovateľov zákona za niektoré drogové prečiny a prečiny proti majetku, pretože čas vyložený na papierovanie a celkové spracovanie prípadu presahuje možné dôsledky pre obžalovaného. Mnohí z tých, ktorí sa dopúšťajú menších previnení sú však už zatvrdenými kriminálnikmi alebo sú na ceste tam.
Jednotlivé štáty USA spolu s Federálnou vládou vydajú na prevádzkovanie väzníc ročne vyše 43 miliárd dolárov (posledný údaj je z roku 2010).
Štatistika v USA hovorí tiež, že za pol roka je zavraždených, väčšinou strelnou zbraňou, približne toľko černochov koľko bolo lynčovaných za celú dobu kedy vládol sudca lynč. Viac než 90% černochov je pritom zavraždených inými černochmi, podobne je to u belochov. Iba menej než 10% obetí je medzirasových, a to v oboch smeroch.
Je to tragédia, ale nakoniec z toho majú prospech vojenskí lekári armády USA. Fakt, že černosi majú väčšiu šancu zomrieť na strelné zranenie než na akékoľvek iné zranenie po napadnutí, umožňuje vojenským lekárom simulovať traumy podobné tým s akými sa môžu stretnúť na bojovom poli.
Pokračovanie Mimochodom, rasizmus... 4 ... a polícia. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií pre tento článok opäť nájdete na začiatku prvej časti tejto minisérie.
