Článok 19 Deklarácie OSN o ľudských právach z roku 1948 prehlasuje, že "Každý má slobodu názoru a prejavu: toto právo zahŕňa slobodu mať názor bez obmedzovania a slobodu hľadať, získavať a prenášať informácie a myšlienky prostredníctvom médií, bez ohľadu na hranice."
Táto verzia bola v roku 1966 prepracovaná do Článku 19 "Medzinárodnej Dohody o Občianskych a Politických Právach." Jej ústredná myšlienka je podobná, no detailnejšie rozpracovaná:
"Každý má mať právo prejavu; toto právo zahŕňa slobodu hľadať, získavať a odovzdávať informácie a myšlienky akéhokoľvek druhu bez ohľadu na hranice, ústne, písomne alebo tlačou, vo forme umenia, alebo akéhokoľvek média podľa vlastného výberu." Striktnejšie sa tu vymedzujú možnosti obmedzenia tejto slobody: " ... také, ktorú sú vymedzené zákonom a sú nevyhnutné na: (a) rešpektovanie práv a reputácie iných, (b) obranu národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku, verejného zdravia, alebo morálky." V článku 20 ďalej špecifikuje, že: "Akákoľvek propaganda vojny" a "národnej, rasovej alebo náboženskej nenávisti, ktorá prispieva k podnecovaniu diskriminácie, nepriateľstva, alebo násilia" má byť "zákonom zakázaná."
Táto Dohoda nadobudla platnosť v marci 1976 a do konca roka ju podpísalo a ratifikovalo 173 krajín, šesť ďalších ju neratifikovalo, medzi nimi napríklad Čína, ktorá ju podpísala v roku 1998 a Kuba v roku 2008. Severná Kórea, ktorá ju podpísala a ratifikovala v roku 1981 sa snaží z Dohody vystúpiť.
Sivo označené krajiny na obrázku Dohodu nepodpísali (napríklad ani Saudská Arábia).
Na monitorovanie a hodnotenie zavádzania tejto Dohody do praxe má OSN Výbor ľudských práv. Súčasne približne 115 krajín v roku 1976 (116 v roku 2020) podpísalo takzvaný "Prvý opčný protokol", ktorý stanovuje, že jednotlivci môžu, po vyčerpaní všetkých domácich možností, predložiť svoju sťažnosť priamo Výboru ľudských práv OSN s tým, že ich práva podľa Článku 19 boli ich vlastnými úradmi porušené. Výbor však nemá žiadne prostriedky na to, aby jednotlivé vlády prinútil zmeniť ich spôsoby.
Trochu bližšie k nám domov, "Rada Európy" je ochrancom "Európskej dohody o ľudských právach, " ktorá vstúpila do platnosti v roku 1953. V článku 10 vyhlasuje: "Každý má právo na slobodu prejavu. " V druhej časti článku sa potom uvádza, že môžu byť uplatnené obmedzenia "tak, ako ich predpisuje zákon a ako sú potrebné v demokratickej spoločnosti, v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na zabránenie kriminálnej činnosti, alebo narušenia verejného poriadku, na ochranu zdravia, alebo morálky, na obranu reputácie, alebo práv iných, na zabránenie zverejnenia dôverných informácií, alebo na zabezpečenie autority a nestrannosti súdnej moci. "
Potrebujeme vôbec slobodu prejavu? Ak áno, tak prečo?
1. potrebujeme ju na to, aby sme naplno rozvinuli svoju individuálnu ľudskosť. Krásne to ilustruje text piesne od Niny Simone:
2. sloboda slova nám umožňuje nájsť pravdu. Teda minimálne hľadať ju. John Stuart Mill však upozorňuje, že aj keby nájdená múdrosť bola stopercentne správnou a pravdivou, ak nikdy nebude znovu a opäť preverovaná, môže sa stať, že naďalej bude udržiavaná vo forme predsudkov.
3. sloboda slova a prejavu sú nevyhnutné na dobré vládnutie. V poradnej demokracii sloboda slova prináša zásadu "najprv hlas, potom hlasovanie."
4. sloboda slova je obzvlášť nevyhnutná pre náš dnešný kozmopolitný svet. Pomáha nám žiť s rôznorodosťou. Nie všetci si zvolíme žiť svoje životy rovnakým spôsobom. Nebudeme všetci zakaždým súhlasiť. V praxi sa však môžeme naučiť ako žiť s nezmeniteľnými odlišnosťami a pritom sa navzájom nezničiť. V najlepšom prípade budeme súhlasiť so spôsobom ako navzájom nesúhlasiť.
Pokračovanie Šašovia, komedianti, komici a sloboda slova. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Timothy Garton Ash - Free Speech.
