V antike sa občianska spoločnosť a štát nerozlišovali. Obidva pojmy odkazovali na typ politickej asociácie, ktorý reguluje sociálny konflikt ustanovením a vymáhaním pravidiel, ktoré občanom bránia, aby si navzájom škodili.
Neskoré stredoveké myslenie v tejto tradícii pokračovalo tým, že dalo rovnítko medzi občiansku spoločnosť a politicky organizované spoločenstvo, teda typ civilizácie, ktorý bol možný iba preto, že ľudia žili v spoločnostiach riadených zákonmi, ktoré boli chránené štátom. Stredoveký politický filozof Thomas Hobbes vo svojom diele Leviatan zdôraznil, že jedinou alternatívou bolo „prežitie najsilnejších.“ http://https://sk.wikipedia.org/wiki/Thomas_Hobbes
Medzi rokmi 1750 a 1850 nastal v myslení o občianskej spoločnosti zásadný obrat, ovplyvnený hlavne nástupom trhovej ekonomiky a narastajúcich rozdielov v záujmov jednotlivých skupín v spoločnosti. Dominujúcou témou v debate, ktorá nastala bola hodnota dobrovoľného spájania sa v snahe obmedziť moc centrálnych inštitúcií, ochraňovať pluralizmus a presadzovať konštruktívne spoločenské normy, obzvlášť všeobecnú dôveru a spoluprácu.
Francúzsky sociológ Alexis de Tocqueville, ktorý začiatkom 19. storočia precestoval USA už mohol napísať:
„Američania bez rozdielu veku, či postavenia, všetkých povahových typov stále zakladajú rôzne spoločnosti. Nie sú to len obchodné a priemyselné spoločnosti v ktorých sú aktívni, ale tisíce rôznych typov – náboženské, morálne, seriózne, menej vážne, so širokým záberom i špecializované, obrovské aj miniatúrne. Podľa môjho názoru nič si nezaslúži väčšiu pozornosť ako intelektuálne a morálne spoločenstvá (spolky) v Amerike. Tvoria chrbtovú kosť ich demokracie.“ https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexis_de_Tocqueville
Po roku 1850 začal rozvoj kolektívneho organizovania nielen v USA, ale postupne vo všetkých vyspelejších krajinách. Vzniklo hnutie bojujúce za práva pracujúcich, ktoré vyústilo do vytvorenia odborových združení. Nasledovalo hnutia za zlepšenie životných podmienok občanov z najslabších vrstiev spoločnosti, hnutia za práva žien, vrátane sufražetiek, ktorých výsledkom bolo všeobecné volebné právo aj pre ženy. Hnutia za zlepšenie postavenia nezamestnaných, či za lepšie pracovné a životné podmienky pracovníkov obrovských tovární, živoriacich v slumoch na okrajoch miest. V druhej polovici dvadsiateho storočia hnutie za občianske práva, environmentálne hnutie,...
V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia boli chicagske Zadné Dvorky, ktoré priliehali k obrovským baliarniam mäsa, najhorším zo všetkých slumov v Amerike. Ľudia tu boli natlačení, demoralizovaní, buď bez práce, alebo dostávali mzdu, ktorá sotva stačila na prežitie. Boli tu bčasté nemoci, ľudia žili v hnusných plesnivých, nevykúrených chatrčiach. Bol to kotol plný nenávisti; tlačili sa tu Poliaci, Slováci, Nemci, černosi, Mexičania, Litovci... Všetci sa navzájom nenávideli a všetci spolu nenávideli Írov, ktorí im to vracali plnými priehrštiami...
Až kým neprišiel zakladateľ moderného kolektívneho organizovania, pôvodom etnológ, Saul Alinsky. S pomocou odborových organizátorov sa tam v praxi naučil ako organizovať mítingy, ako sa zameriavať na problémy, ktoré ľudí skutočne ťažili, ako získavať financie, ako nájsť členov. Dúfali, že sa im podarí prekonať roztrieštenosť a antagonizmus jednotlivých komunít a vybudovať moc, ktorá bude potrebná na riešenie zažratých problémov Zadných Dvorkov. Mesiace sa stretávali s lídrami menších, či väčších komunít. Získali dôveru a pomoc pomocného biskupa a cez neho miestnych kňazov a pastorov. Koncom roka 1939 sa množstvo organizácií rôznej veľkosti zišlo na zakladajúcom zhromaždení Susedskej Rady Zadných Dvorkov. Bolo tam vyše 10.000 ľudí. Vtedy už aj majitelia baliarní mäsa pochopili, že stoja proti veľkej sile. Aby zabránili chystanému štrajku, vyhoveli požiadavkám na zlepšenie pracovných podmienok. Rada potom presadila vytvorenie nových služieb a množstvo sociálnych zmien, ktoré boli dôležité pre ľudí zo susedstva.
Bol to začiatok moderného komunitného organizovania v Amerike a návod pre zvyšok sveta. Alinsky potom vo svojej činnosti pokračoval ďalej. Svoje skúsenosti zhrnul v roku 1946 v knihe „Reveille for Radicals“, ktorá sa stala akousi bibliou organizovania komunít, pokým v roku 1972 nevyšla jeho druhá kniha „Rules for Radicals.“ https://en.wikipedia.org/wiki/Saul_Alinsky
Jeho hlavnými heslami boli : „Dopekla s dobročinnosťou. Dostaneš len to, čo máš dostatok sily dostať - tak sa radšej zorganizuj,“ a „Sila nie je to, čo máš, ale to, čo si tvoja opozícia myslí, že máš.“ Ako u mnohých radikálov, aj tu sú veci, ktoré sú nadnesené, niektoré nepochopené, ale zdravé jadro tu rozhodne je.
Zdroje informácií: Saul D. Alinsky – Reveille for Radicals.
A. Schutz, M. Sandy – Collective Action for Social Change.
M.Edwards – Civil Society.
R. Putnam - Bowling Alone.
A. de Tocqueville – Democracy in America.
