Sila tohto snímku viedla k prvému Dňu Zeme v roku 1970 (https://www.earthday.org/), presadeniu hlavných zákonov o ochrane životného prostredia na celom svete, prvej celosvetovej konferencii o ekosfére a modernému environmentálnemu hnutiu, založenému už nie na vlne amatérskeho nadšenia, ale vysoko organizovanému s využitím stále sa zdokonaľujúcich vedeckých poznatkov.
Valné Zhromaždenie OSN v decembri 1990 ustanovilo Medzivládny rokovací výbor (INC) pre rámcovú dohodu o klimatickej zmene. Výbor sa zišiel na piatich zasadaniach, na ktorých zástupcovia vyše 150 krajín diskutovali o záväzných prísľuboch, cieľoch a časových harmonogramoch redukcie emisií, finančných mechanizmoch, transfere technológií a spoločných, aj keď odlišných zodpovednostiach rozvinutých a rozvojových krajín. V máji 1992 bol text konvencie prijatý. Rámcová Konvencia OSN o Klimatickej Zmene (UNFCCC) bola otvorená k podpisu na takzvanom Sumite Zeme v Riu v júni 1992 a do platnosti vstúpila v marci 1994.
Krajiny, ktoré Dohodu podpísali sa označujú ako zúčastnené strany (Parties) a stretávajú sa každoročne na Konferenciách Zúčastnených Strán (Conference Of Parties - COP), aby prerokovali mnohostranné reakcie na klimatické zmeny. V súčasnosti má UNFCCC 197 členských krajín (údaj z decembra 2015).
Keďže jednotlivé krajiny majú historicky rozdielny podiel na vypúšťaní skleníkových plynov do ovzdušia a teda aj rôznu zodpovednosť za riešenie problému, boli rozdelené do dvoch skupín. Do "Annex I" patria rozvinuté krajiny, do "non-Annex I" krajiny menej rozvinuté a rýchlo sa rozvíjajúce. Prvá skupina bola neskôr ešte rozdelená do podskupín podľa stupňa rozvoja. Najbohatšie krajiny boli potom zadelené do zvláštnej skupiny - "Annex II" Cieľom je stabilizovať obsah CO2 v atmosfére na 450 častíc na milión (ppm), čo by dalo aspoň 40% šancu na udržanie oteplenia o 2°C oproti pred industriálnemu obdobiu. Na to je ale potrebné znížiť emisie na 2 tony na osobu a rok. V súčasnosti to vyzerá asi takto:
V auguste 1996 sa sekretariát UNFCCC presťahoval do Bonnu a už o rok, 13. decembra 1997, bol na tretej konferencii COP (COP3) dosiahnutý historický míľnik podpísaním prvej dohody o znižovaní skleníkových plynov - Kyótsky Protokol.
V marci 2001 od jednaní odstúpili USA pod vedením prezidenta Busha, preto na stretnutí v Bonne v júli protokol nepodpísali. Stanovené ciele boli potom znížené, aby sa zabezpečilo, že k nemu pristúpia aj Japonsko, Kanada a Austrália. Kyótsky Protokol vstúpil do platnosti vo Februári 2005 po tom, čo ho ratifikovala Ruská Federácia.
Protokol bol chápaný ako prvý krok, po ktorom mali nasledovať ďalšie dohody, ktoré mali stanovovať stále prísnejšie normy pre produkciu skleníkových plynov. Predpokladalo sa, že nakoniec bude mať každá krajina stanovený strop, ktorý sa bude znižovať, pričom bude stanovená cena na emisie, trh s emisiami, prípadne emisná daň. Bohužiaľ to nefungovalo podľa plánov. Príčiny?
1. dohoda nepritiahla širokú účasť, chýbala hlavne účasť USA ako najväčšieho znečisťovateľa ovzdušia. Nezahŕňala rozvojové krajiny.
2. dohoda nevytvorila hmotné pohnútky na jej plnenie. Stanovovala ciele iba do rokov 2008-2012.
3. zmluva nedokázala primäť krajiny aby boli súčasťou dohody a snahy o podstatné zníženie emisií v celosvetovom meradle.
Ku dnešnému dňu Protokol podpísalo a ratifikovalo 192 krajín. Kanada vystúpila v roku 2012.
Veľké nádeje obhajcov konkrétnych činov v boji proti klimatickým zmenám sa upierali ku konferencii COP15 v dánskej Kodani v decembri 2009. Od začiatku až do konca sa ale pokazilo takmer všetko, čo sa pokaziť mohlo.
V lete boli z univerzitného počítačového servera vo Veľkej Británii ukradnuté tisícky emailov y komunikácie medzi klimatickými vedcami z celého sveta. Tie boli v nasledujúcich mesiacoch pretriedené, prefiltrované a usporiadané do ľahko prístupného archívu. Slová, či frázy, ktoré boli v kontexte neškodné, boli z neho vybraté, neskôr použité na skreslenie toho, o čom vedci v skutočnosti komunikovali. Čistá profesionálna práca. Okamžite sa toho chytili tradičné média, ktoré nikdy neváhali využiť príležitosť na popieranie dôkazov o klimatických zmenách, bohato priživované pravicovými think-tankami financovanými bratmi Kochovými a celým priemyslom fosílnych palív. Rozhlasové vlny, televízne obrazovky, internet, stránky novín sa plnili falošnými obvineniami, ohováraním a klamstvami o klimatickej zmene. Bolo to veľmi dobre načasované pred stretnutím v Kodani. Nevadilo, že v USA a Veľkej Británii deväť rôznych vyšetrovacích komisií opakovane potvrdilo, že na strane vedcov nedošlo k žiadnemu nekalému konaniu, či skresľovaniu údajov a klamaniu verejnosti. [House of Commons Science and Technology Committee (UK); Independent Climate Change Review (UK); International Science Assessment PanelArchived 9 May 2013 at the Wayback Machine (UK); Pennsylvania State Universityfirst panelArchived 25 September 2010 at the Wayback Machine and second panelArchived 30 January 2012 at the Wayback Machine (US); United States Environmental Protection Agency (US); Department of Commerce (US); National Science Foundation (US).] Cieľ bol dosiahnutý. Vedúci vyjednávač za Saudskú Arábiu Mohammad Al-Sabban vyhlásil, že ukradnuté emaily budú mať veľký dopad na jednania a že "z detailov škandálu (príznačne nazvaného Climategate) to vyzerá tak, že neexistuje žiadny vzťah medzi ľudskou činnosťou a klimatickými zmenami."
Čoskoro sa začali kopiť ďalšie problémy. Dánska vláda absolútne podcenila záujem o konferenciu a nevyčlenila dostatok miesta na jej konanie. Mnohé mimovládne organizácie sa tam nemohli dostať. Vyjednávači nemali pri príchode ministrov jednotlivých krajín pripravenú žiadnu dohodu. Viedlo to k úniku "Dánskeho textu" s podnapisom "Dánska Dohoda" a k navrhovanému opatreniu na udržanie oteplenia vo výške 2°C oproti pred industriálnej úrovni. Začali sa hádky medzi rozvíjajúcimi sa a rozvinutými krajinami. Prezident Obama pricestoval dva dni pred koncom konferencie, jednal iba s krajinami BASIC(Brazília, Južná Afrika, India, Čína), vyhol sa jednaniam s ostatnými krajinami OSN. Vytvoril "Kodanskú zmluvu" (orig. Copenhagen Accord), ktorá uznala vedecký dôvod pre obmedzenie oteplenia o 2°C, no nestanovila žiadny základ pre stanovenie cieľov, ani žiadne záväzky pre zníženie emisií, potrebných pre dosiahnutie cieľa.
Na stretnutiach COP16 v mexickom Cancune v decembri 2010 a COP17 v Durbane o rok neskôr sa jednania vrátili do správnych koľají s úmyslom vypracovať právne záväzné ciele. V Dohe 2012 bolo dohodnuté predĺženie platnosti Kyótskeho protokolu o ďalších osem rokov. Okrem toho sa tu vlády dohodli, že urýchlia práce na Všeobecnej dohode o klimatických zmenách, ktorá by mohla byť prijatá v roku 2015.
V decembri 2015 sa na stretnutí v Paríži 195 krajín dohodlo, že budú bojovať s klimatickou zmenou, rozbehnú investície smerom k nízko uhlíkovej, pružnej a udržateľnej budúcnosti. Podľa dohody musí každá krajiny vypracovať plán a pravidelne podávať správy o svojom postupe pri boji proti klimatickým zmenám. Krajinám neboli stanovené špecifické ciele, ani dátumy, no stanovené ciele musia byť vyššie, než predchádzajúce.
V júni 2017 Donald Trump oznámil zámer odstúpiť od dohody, čo je efektívne možné až v novembri 2020. V praxi boli ale zmeny v postupoch USA, ktoré nie sú v súlade s Dohodou už uskutočnené.
V decembri 2018 na stretnutí COP24 v poľskom meste Katowice prijali vlády sadu významných opatrení na uvedenie záverov Parížskej dohody do praxe. Prijali manuál, ktorý rieši v praxi mnohé dovtedy nevyjasnené otázky, ako napríklad ako majú krajiny podávať správy o množstve emisií skleníkových plynov, prijatých opatreniach v boji proti nim, ako sa majú riešiť dobrovoľné trhové mechanizmy, napríklad obchodovanie s emisiami. Podľa nového režimu budú mať krajiny od roku 2024 povinnosť hlásiť emisie a opatrenia každé dva roky. Nové výskumy, ktoré boli na stretnutí zverejnené ukázali, že emisie neklesajú, ale naopak, naďalej stúpajú, čo viedlo k požiadavkám z mnohých strán na stanovenie ambicióznejších cieľov ešte pred rokom 2020, kedy má Parížska dohoda vstúpiť do platnosti.
Na 23.9.2019 zvolal Generálny tajomník OSN Antonio Guterres do New Yorku stretnutie o akcii na ochranu klímy. Jeho úlohou je zvýšiť ambície a akcieschopnosť v boji proti klimatickým zmenám. https://www.un.org/en/climatechange/un-climate-summit-2019.shtml
Pokračovanie https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/515193/klima-politika-a-ekonomika.html
Použité informácie: Mark Maslin : Climate Change. A Very Short Introduction.
Michael E. Mann - Tom Toles: The Madhouse Effect
Dieter Helm - Cameron Hepburn: The Economics and Politics of Climate Change.
https://unfccc.int/process/bodies/supreme-bodies/conference-of-the-parties-cop
