Bola to kniha od Johna Barryho The Great Influenza: The Story of the Deadliest Pandemic in History. Bolo to historické zhodnotenie takzvanej Španielskej chrípky, ktorá za necelé dva roky od jesene 1918 do jari 1920 na celom svete zabila odhadom 40 až 60 miliónov ľudí. V samotných USA zomrelo viac než pol milióna, väčšinou mladých ľudí. Podobná epidémia by tam v roku 2005 zabila jeden a pol milióna Američanov, totálne by narušila spôsob života a navždy by ho zmenila.
USA vtedy v rámci vládneho Výboru pre vnútornú bezpečnosť mali Direktoriát pre biologickú obranu. Obe tieto zložky boli personálne obsadené najmä vojenskými typmi a zaoberali sa väčšinou antraxom, ricínom a fantáziami o možnom teroristickom útoku v podobe jednotlivca nakazeného pravými kiahňami a podobne. Chrípka ani nič podobné ich nezaujímalo. Potom si Bush prečítal zmienenú knihu a na 14. októbra zvolal poradu všetkých zainteresovaných v oblasti národnej bezpečnosti. Položil im jednoduchú otázku: "Aká je naša stratégia?" Nemali žiadnu.
Miesto toho mu zástupca Ministerstva zdravotníctva ukázal dokument, ktorý uvádzal plány na urýchlenie vývoja nových liečiv a budovanie zásob antivirotík v prípade pandémie. Prezidentovi sa to nepáčilo:
"To sú kraviny! Je tu len zdravotná stránka. Potrebujeme plán pre celú spoločnosť. Čo urobíte s hranicami krajiny? Čo cestovanie? Čo biznis? Ako zabránite, aby stovky tisíc Američanov zomreli, kým budú čakať na urýchlene vyvinutú vakcínu?" Nikoho na úrovni vlády to nejak extra netrápilo. Nakoniec mu jeho poradca pre vnútornú bezpečnosť sľúbil dodanie plánu do dvoch týždňov. Ako zvyčajne pri vládnej mašinérii, prvý týždeň premárnili dohadovaním sa medzi jednotlivými oddeleniami. Nakoniec 12-stranový dokument v priebehu necelého jedného dňa napísal pracovník Direktoriátu dr. Rajeev Venkayya, ktorý o tom sám prehlásil, že to nebol ani tak samotný plán, ako skôr plán ako mať plán. Bush potom 1. novembra v prejave v Národnom inštitúte zdravia vyhlásil trojbodovú stratégiu: odhaliť prepuknutie nemoci v zahraničí tak, aby tam ostala; nahromadiť vakcíny a antivirálne lieky; byť pripravený na včasnú reakciu na federálnej, štátnej aj miestnej úrovni v prípade, ak pandémia prekročí hranice USA. Kongres mu na napĺňanie tejto stratégie uvoľnil 7.1 miliardy dolárov. O niečo málo neskôr bola pod Venkayyaovým vedením vytvorená malá skupina, ktorá mala stratégiu previesť do skutočnej a realizovateľnej podoby.
Prvé, čo si uvedomili bola zásada, že najlepším spôsobom na zabránenie chýb vo fungovaní systému je navrhnúť ho s navrstvenými a navzájom sa prekrývajúcimi prvkami obrany. Asi ako keď sa plátky ementálu naukladajú na seba tak, že cez ne potom nevidieť žiadne diery.
Národné laboratória Sandia s výskumnými centrami v mnohých oblastiach USA, boli založené v štyridsiatych rokoch, aby umožnili zvlášť nadaným jedincom myslieť a pracovať mimo bežného rámca. Jendým z ich špičkových mysliteľov bol Robert Glass, ktorý s pomocou špičkových programátorov zo Sandie rozvinul pôvodne školský projekt svojej dcéry na nástroj, ktorý umožňoval modelovať rôzne stratégie zvládania pandémií podobných chrípkovej. Neskôr o tomto projekte na pozvanie Richarda Hatchetta hovoril skupine z Bieleho domu. Hatchett totiž veril, že ak by bola krajina zrazu napadnutá nejakým novým variantom chrípky, proti ktorému by neexistovala vakcína, určite by sa dali použiť nejaké stratégie na zabránenie šírenia choroby a úmrtí. Veril tiež, že úžitok z týchto opatrení by presiahol náklady na ne. Výstupy z modelu Roberta Glassa však boli tvorené množstvom čísel usporiadaných do siahodlhých tabuliek. Vedel, že väčšina ľudí im nedokáže riadne porozumieť, preto ich prepracoval do podoby grafov. Obrázky ho priam šokovali.
Graf znázorňoval účinok rôznych hrubých stratégií na zvládnutie pandémie: uvalenie karantény na všetky rodiny, ktoré vo svojom kruhu majú nakazeného člena; udržiavanie odstupov medzi dospelými; poskytovanie antivirálnych liekov a podobne. Každá z vyskúšaných stratégií mala nejaký malý efekt, ale žiadna z nich nejak významný; rozhodne nie taký aby sama zastavila pandémiu tým, že privedie reprodukčné číslo hlboko pod hodnotu 1. Existovala však jedna výnimka: keď do modelu nastavili zatvorenie škôl a odstupy medzi deťmi, čiara grafu akoby spadla z útesu. (Odstupy medzi deťmi neznamenali vôbec žiadne kontakty medzi nimi, ale 60% redukciu ich stretávania sa). Neskôr pre svoju stratégiu ustálili názov Cielená Vrstvená Kontrola. Princípom bolo namiešať ten správny mix postupov ako odpoveď na povahu nemoci a správanie sa populácie. Každá stratégia bola ako ďalší plátok ementálu, ktoré pri správnom zostavení zakryjú všetky diery. Stratégie zlyhávali až pri reprodukčnom čísle 3 a vyššie (Španielska chrípka ho mala medzi 1,8 a 2,1), alebo keď miera dodržiavania opatrení verejnosťou klesla pod 30%.
V roku 2007 vydali prácu, v ktorej svoje modely použili na analýzu priebehu epidémie Španielskej chrípky v USA. Mestá, ktoré prijali potrebné opatrenia hneď po príchode vírusu zažili oveľa menej choroby a úmrtí, než tie, ktoré otáľali.
Strategická skupinka v Bielom dome bola neskôr, po nástupe Barracka Obamu, začlenená do iných štandardných štruktúr americkej vlády, avšak s postupne sa meniacim personálnym obsadením. Väčšina z nich však ostala v neformálnom emailovom a telefonickom kontakte, pričom postupne nakontaktovali iných odborníkov z oblasti verejného zdravia väčšinou na strednej úrovni riadenia. Nazvali ich "Červený úsvit". Zo svojej pozície sa snažili upozorňovať na nedostatky v zvládaní nemocí a na možnosť príchodu novej pandémie. Po nástupe Covid-19 boli jednými z mála, ktorí mali prehľad o tom, čo funguje, čo nie, koordinovali, čo bolo v ich silách a na základe svojich skúseností a expertízy radili zodpovedným pri podnikaní ďalších krokov. Hlavné slovo však, aspoň spočiatku, nemali experti, ale politici.
Pokračovanie Covid story trochu inak. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Michael Lewis - Premonition.
The untold story of the birth of social distancing | ABS-CBN News
