podobne ako hnutie za občianske práva v USA, druhá vlna feminizmu a Gay Pride.
Pôvodným cieľom bolo dosiahnuť, aby sa spoločnosť lepšie prispôsobila postihnutým ľuďom, aby ich lepšie prijímala a aby sa takto dosiahlo zlepšenie kvality ich života. Väčšina z toho bola dosiahnutá zlepšením prístupu postihnutých k príležitostiam, ktoré sú bežné pre ľudí bez postihnutia. Vo všeobecnosti bol dosiahnutý značný pokrok.
Tento absolútne racionálny cieľ sa v USA začal meniť po roku 1980. Po obrate smerom k aplikovanému postmodernizmu začali takzvané štúdie postihnutia vidieť samotné postihnutie ako sociálny konštrukt a začali byť čoraz viac radikálne a popierajúce realitu. Postihnutia (vrátane niektorých liečiteľných mentálnych postihnutí) sa začali hodnotiť ako súbor prepojených skupín identít a tieto boli dávané do protikladu s "normálnymi" identitami nepostihnutých. Výsledkom bolo, že tieto štúdie sa stávali stále viac intersekcionálnymi, stále viac nejasnými, abstraktnými a nevhodnými na zlepšenie možností a kvality života postihnutých ľudí.
Nastal posun od chápania postihnutia ako niečoho, čo spočíva v jednotlivcovi k jeho chápaniu ako niečoho, čo bolo jednotlivcovi nanútené spoločnosťou, ktorá sa neprispôsobila jeho potrebám. Napríklad nepočujúca osoba bola pred týmto posunom chápaná ako niekto kto nepočuje a kto je tým do určitej miery postihnutý. Po zmene chápania bolo na ňu nazerané ako na hluchú osobu, na niekoho, kto nepočuje a koho spoločnosť "zneschopnila" tým, že sa neprispôsobila rovnako tým, ktorí nepočujú ako tým, ktorí so sluchom nemajú problémy. Inými slovami, v postmodernom chápaní je postihnutá výlučne preto, že spoločnosť vo všeobecnosti očakáva, že ľudia sú bez postihnutia a majú z toho úžitok. Je to štatút nanútený tým, ktorí majú nejaké postihnutie.
Tento posun k sociálne konštruktivistickému chápaniu postihnutia prebehol v dvoch štádiách. V tom prvom "sociálny model postihnutia" nahradil to, čo sa väčšinou nazýva "medicínsky model postihnutia" (niekedy "individuálny model"). V rámci medicínskeho modelu je postihnutie niečo, čo ovplyvňuje človeka a riešením je napraviť postihnutie alebo zmierniť ho tak, aby sa do väčšej miery mohol zapojiť života tak ako ľudia bez postihnutia. V rámci sociálneho modelu je dôraz na prispôsobenie sa spoločnosti postihnutému jednotlivcovi. Človek, ktorý sa pokladá za otca tohto presunu v chápaní, britský sociálny pracovník a sociológ Michael Oliver okrem iného tvrdí, že postihnutie, podobne ako rasizmus alebo sexizmus, je diskrimináciou a útlakom, pretože bolo spoločnosťou nejako nanútené jednotlivcovi.
V rámci tejto vetvy Teórie sa došlo až do absurdných oblastí, napríklad tým, že pojem "ableism" (asi by sa to dalo preložiť iba brutálnym pojmom schopnostizmus, skúsim používať normálnejši anglicizmus "ableizmus") sa má chápať ako, podľa Teórie problematický predpoklad, že vo všeobecnosti je lepšie byť nepostihnutý (able-bodied) než postihnutý a že je to tak normálne. Na druhej strane "disableism" (postihnutizmus) indikuje predsudky voči postihnutým ľuďom vrátane presvedčenia, že postavenie postihnutého je mimo bežného chápania normálnosti, a že sa tým prejavuje nadradenosť nepostihnutých nad postihnutými. Jeden z hlavných Teoretikov štúdií o telesných postihnutiach Dan Goodley zašiel až tak ďaleko, že považuje diagnostikovanie, opateru a liečenie postihnutí za cynické praktiky, závisiace na nemorálnych ableistických predpokladoch podporovaných "neoliberálnym systémom", v ktorom sú ľudia nútení byť plne samostatnými, vysoko funkčnými jednotlivcami, aby svojou prácou mohli prispievať kapitalistickým trhom. Tvrdí, že "nezávislosť, samostatnosť a racionalita sú cnosti, po ktorých túži neoliberálny ableizmus."
Tento identitou posadnutý prístup sa snaží tlačiť na postihnutých ľudí, aby sa so svojim postihnutím identifikovali, oslavovali ho a svoje postihnutia spolitizovali. Mnohí ľudia s telesným postihnutím si úprimne želajú, aby postihnutí neboli, čo je absolúptne racionálne želanie, snažia sa pritom zlepšiť alebo upraviť svoj stav pre seba aj pre iných Je to ich právo. Možno si neprajú aby boli identifikovaní primárne na základe ich postihnutia, ale inými stránkami vlastnej osoby, o ktorých veria, že ich reprezentujú lepšie. Aktivizmus za práva postihnutých hodný tohto označenia by to podporoval miesto toho aby z toho robil problém.
Pokračovanie Postmodernistický prístup k obezite. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Helen Pluckrose, James Lindsay: Cynical Theories.
