Postmodernizmus 1.

Čítali ste alebo počuli, že jazykový prejav je násilím, veda je sexistická, obezita je zdravá a iba belosi sú rasisti?

Písmo: A^- | A⁺

Dogma, ktorá stojí za týmito ideami má svoj pôvod vo francúzskej filozofii postmodernizmu.

Po jej prepracovaní v aktivistických akademických oblastiach je dnes rozoznateľná vo svojich prejavoch ako kultúra rušenia či nadšená aktivita sociálnych médií, ako aj v tvrdeniach, že vedomosti sú vlastne spoločenským výtvorom, veda a rozum sú nástrojmi spoločenského útlaku, všetky ľudské styky sú miestami, kde sa odohráva boj o moc a že jazykový prejav je nebezpečný.

Ako sme sa sem dostali?

Základná zmena v ľudskom myslení sa odohrala po roku 1960 a je spojená s menami niekoľkých francúzskych teoretikov napríklad Michel Foucault, Jacques Derrida a Jean-Francois Lyotard. Ezoterická, akademická a zdanlivo odlúčená od každodennej reality táto revolučná zmena mala hlboký dopad na to ako reagujeme na svet a jeden na druhého. V jej jadre stála filozofia postmodernizmu.

Je ťažké ho definovať. Reprezentuje súbor ideí a spôsobov myslenia, ktorí sa zoskupili ako reakcia na špecifické historické podmienky - kultúrny dopad svetových vojen a ich výsledok, sklamanie z marxizmu, klesajúca dôveryhodnosť svetových náboženstiev a rýchly rast technológií. Výsledný nový spôsob radikálneho skepticizmu voči samotnej možnosti získať objektívne vedomosti sa vyrojil z akademickej oblasti, aby zámerne narúšajúcim spôsobom spochybňoval naše sociálne, kultúrne a politické myslenie. Od svojich revolučných začiatkov sa postmodernizmus vyvinul do nových foriem, ktoré zachovali svoje pôvodne princípy a normy a súčasne nadobudli stále rastúci vplyv na kultúru, aktivizmus a vedecké skúmanie, hlavne v humanitných a sociálnych odboroch. Problém je dnes v tom, že radikálne odmieta základy, na ktorých boli vybudované dnešné civilizácie a má teda potenciál ohroziť ich.

Postmodernizmus sa staval obzvlášť skepticky voči vede a ostatným kultúrne prevažujúcim spôsobom označujúcim určité tvrdenia ako "pravdy" a k veľkým všezahrňajúcim vysvetleniam, na ktorých bolo také označovanie založené (vedecké dôkazy). Nazýval ich metanaratívy, pričom ich považoval za akýsi druh kultúrnej mytológie a závažnú formu ľudskej krátkozrakosti a arogancie. Postmodernizmus voči nim zaujímal stanovisko radikálneho a totálneho skepticizmu.

Online Encyklopedia Britannica túto filozofiu definuje ako "...hnutie z konca 20. storočia charakterizované širokým skepticizmom, subjektivizmom alebo relativizmom, všeobecným spochybňovaním racionality, tiež akútnou precitlivenosťou na úlohu ideológie pri získavaní a udržiavaní politickej a ekonomickej moci."

Nórsky profesor psychológie vzdelávania Steinar Kvale ako hlavné témy postmodernizmu označil pochybovanie o tom, že akákoľvek ľudská pravda poskytuje objektívny odraz skutočnosti, zameriavanie sa na jazyk a spôsob ako ho spoločenstvá využívajú na vytvorenie svojej vlastnej lokálnej skutočnosti a popieranie existencie univerzálnej reality. Je to odklon od delenia medzi objektívnym, univerzálnym a subjektívnym, individuálnym. Inými slovami prestali sa akceptovať hranice medzi tým, čo je objektívne pravdivé a tým, čo je subjektívne prežité či precítené. Vnímanie spoločnosti ako skladajúcej sa z jednotlivcov, ktorí každý svojim unikátnym spôsobom reagujú na univerzálnu realitu - čo je základom liberálnych princípov osobnej slobody, zdieľanej humanity a rovnakých možností - bolo nahradené mnohonásobnými údajne rovnako platnými pravdami a vedomosťami, ktoré boli ustanovené skupinami ľudí so spoločnými znakmi identity, ktoré sa vzťahujú k ich postaveniu v spoločnosti.

Vedomosti, pravda, význam a morálka sú tak podľa postmodernistického myslenia skupinovo vytvorenými a relatívnymi produktmi jednotlivých kultúr.

Postmodernistická zmena je primárne charakterizovaná odmietaním Osvietenstva a jeho hodnôt - špeciálne tých, ktoré sa týkajú produkovania vedomostí, čo spája s mocou a s ich nespravodlivým uplatňovaním. V konečnom dôsledku to, čo postmodernisti odmietajú, je definované vierou v objektívne poznanie, univerzálnu pravdu, vedu a dôkazy v širšom význame, ako metódu získavania objektívnych vedomostí, moc rozumu, schopnosť komunikovať priamo prostredníctvom jazyka, univerzálnu podstatu ľudstva a individualizmus.