Sú to postmoderný princíp vedomosti a postmoderný princíp politiky, spolu s témami zahmlievania hraníc, sily jazyka, kultúrneho relativizmu a straty individuálneho a univerzálneho.
Postmodernizmus je definovaný radikálnym skepticizmom pokiaľ ide o možnosť poznania objektívnej pravdy. Miesto toho, aby videl pravdu ako niečo čo existuje a môže byť poznané alebo aspoň odhadnuté v procese experimentovania, falšovania či napadnuteľnosti, postmoderný prístup k poznaniu nafukuje malé, takmer banálne zrnko pravdy, že v našej schopnosti poznania sme obmedzení, a teda poznanie musíme vyjadriť prostredníctvom jazyka, konceptov a kategórií, že musíme trvať na tom, že všetky tvrdenia o tom čo je pravda sú iba výtvormi nejakej kultúry. Nazýva sa to kultúrny alebo sociálny konštruktivizmus. Vedecká metóda sa nepovažuje za lepšiu metódu produkovania a legitimizácie poznania, než akákoľvek iná metóda, ale ako jeden kultúrny prístup medzi mnohými, takisto skreslený zaujatou argumentáciou ako ktorákoľvek iná metóda. Jednoduchšie povedané, postmoderný prístup nesprávne trvá na tom, že vedecké myslenie nie je schopné vyprofilovať sa ako obzvlášť spoľahlivý a dôsledný spôsob rozlíšenia medzi tým čo je pravda a čo nie.
Postmoderný politický princíp je založený na viere, že spoločnosť je tvorená systémom moci a hierarchií, ktoré rozhodujú o tom, čo je možné vedieť a čo nie. Podľa postmodernej Teórie moc rozhoduje nielen o tom, čo je fakticky správne, ale aj o tom, čo je morálne dobré - sila predznačuje dominanciu, čo je zlo, zatiaľ čo podriadenosť prináša útlak, narušenie čoho je dobro. Existencia takéhoto útlaku sa považuje za nevyhnutný dôsledok samohybného systému, ktorý uprednostňuje niektoré skupiny pred inými, čím vytvára podvedomú, nekoordinovanú konšpiráciu vlastnú systémom zahŕňajúcium moc. Postmodernisti sú presvedčení, že tieto systémy sú patriarchálne, biele supremacistické a heteronormatívne, a preto nevyhnutne poskytujú neférovú výhodu bielym heterosexuálnym mužom a fungujú aby udržali nemenný stav tým, že vylučujú hľadisko žien a rasových či sexuálnych menšín. Polopate, Teória pokladá vedu za organizovanú tak, aby slúžila záujmom mocných, ktorí ju ustanovili a rozvinuli - bielych mužov Západu - a aby súčasne vytvorila bariéry pre účasť ostatných. Vyúsťuje to do etického imperatívu na rozloženie, spochybňovanie, problematizovanie (nájsť a zveličiť vnútorné problémy) a odolávanie všetkým spôsobom myslenia, ktoré podporujú utláčateľské mocenské štruktúry, kategórie a pojmy, ktoré sú pre tieto štruktúry dôležité, jazyk, ktorý ich zachováva, a takto zmeniť celý hodnotový systém na niečo, čo sa bude považovať iba za mierne užitočnú popisnú teóriu.
Tým, že postmodernizmus odmieta objektívnu pravdu a rozum, odmieta sa akosi stelesniť či zadefinovať, nemožno s ním polemizovať. Inými slovami, Teória postmodernizmu sa nesnaží byť fakticky správnou, ale strategicky užitočnou s cieľom dosiahnutia vlastných zámerov, morálne cnostných a politicky užitočných podľa vlastných definícií.
Celé to potom vedie k zaoberaniu sa štyrmi hlavnými témami:
Zahmlievanie hraníc. Spochybňujú sa všetky hranice, bariéry a kategórie, ktoré predchádzajúci myslitelia považovali za pravdivé. Zahŕňa to nielen hranice medzi objektívnym a subjektívnym, medzi pravdou a vierou, ale aj medzi vedou a umením, prírodným a umelým, vznešenou a prízemnou kultúrou, medzi rôznym chápaním sexuality a pohlavia, ako aj medzi zdravím a chorobou. Takmer každá spoločensky významná kategória bola bola postmodernými Teoretikmi zámerne skomplikovaná a problematizovaná, aby sa takým kategóriám a pojmom mohla uprieť akákoľvek platnosť a aby sa mohli narušiť systémy moci, ktoré by v nich mohli existovať.
Moc jazyka. V rámci postmodernizmu sa mnohé myšlienky, ktoré boli doteraz považované za objektívne správne, začali považovať iba za jazykové výtvory. Posadnutosť jazykom je v jadre postmoderného myslenia a jeho metód. Za jej hlavného propagátora sa považuje Derrida, ktorý už v roku 1967 predstavil koncept dekonštrukcie. Odmieta myšlienku založenú na zdravom rozume, že slová sa priamo vzťahujú na veci v skutočnom svete. Trvá na tom, že slová sa vzťahujú iba k ďalším slovám a k spôsobom, akým sa navzájom odlišujú, čím tvoria akúsi reťaz "popisovačov" (orig. signifier), ktoré sa môžu rozvetvovať do rôznych smerov bez akéhokoľvek pevného bodu. Výsledkom je jeho slávna fráza "nič nemá zmysel mimo textu." Jazyk nedokáže popisovať skutočnosť alebo sprostredkovať ju iným. Následkom toho zmysel toho, čo hovorí rečník, nemá väčšiu autoritu než interpretácia toho istého tým, kto počúva. Zámer povedaného nemôže prevýšiť dopad toho istého. V praxi teda nezáleží ani tak na tom ako sme mysleli to, čo sme povedali, ako na tom ako si to vysvetlila druhá strana. Nie je tu priestor na to, aby sa argumentovalo, že druhá strana sa urazila len preto, že si zle vysvetlila úmysel tej prvej, že došlo k nedorozumeniu. Autorove zámery sú irelevantné, ak sú známe, akákoľvek diskusia o nich, podľa Derridu a jeho spriaznených duší, vytvára a udržiava útlak, preto tie zámery musia byť starostlivo sledované a dekonštruované. Dôsledkom pre morálne a politické aktivity potom podľa neho je, že treba čítať "dekonštruktívne" hľadaním vnútorných nezrovnalostí textu, kde si protirečí a podrýva svoj účel ak sa slová skúmajú dostatočne podrobne. V praxi dekonštruktívny prístup k jazyku silno pripomína babranie sa s nepodstatnými detailami, aby sa zámerne prehliadol zmysel povedaného či napísaného. Ako mi kedysi povedal jeden doktor na všeobecnej preventívnej prehliadke: "Ak urobíme dostatočne veľa dostatočne podrobných vyšetrení, určite vám nejakú chorobu nájdeme."
Kultúrny relativizmus. Postmoderná Teória trvá na tom, že žiadny súbor kultúrnych noriem nemôže byť lepší než hociktorý iný. Akákoľvek zmysluplná kritika kultúrnych hodnôt a etiky z prostredia inej kultúry je nemožná, pretože každá kultúra funguje podľa iných konceptov poznania a rozpráva iba zo svojich vlastných predsudkov. Kritika z akejkoľvek pozície, ktorú Teória považuje za mocenskú je odmietaná, pretože sa predpokladá, že buď nepozná alebo odmieta skutočnosti útlaku podľa ich definície, alebo že sa jedná o cynický pokus, ktorý má slúžiť kritikovým vlastným záujmom. Postmodernistické presvedčenie, že jednotlivci sú účastníkmi boja o moc v závislosti od toho kde vo vzťahu k moci stoja, činí akúkoľvek kultúrnu kritiku absolútne beznádejnú, pokiaľ sa nechápe ako zbraň v rukách tých, ktorí sú podľa modernistickej Teórie v postavení menšín alebo utláčaných.
Strata individuálneho a univerzálneho. Pre postmoderných Teoretikov je pojem nezávislého jednotlivca iba mýtus. Tak ako všetko ostatné, je aj jednotlivec produktom mocenských vplyvov a kultúrne konštruovaného poznania. Tento názor do značnej miery odmieta najmenšiu jednotku spoločnosti - jednotlivca - aj tú najväčšiu - ľudstvo - a miesto toho sa zameriava na malé, miestne skupiny ako producentov poznania, hodnôt a diskusie. Zameriava sa teda na skupiny ľudí, ktorých chápe ako spoločensky postavených rovnakým spôsobom - podľa rasy, pohlavia, triedy, ktorí vďaka tomuto postaveniu majú tie isté skúsenosti a vnímanie.
Všetky tieto myšlienky sa prekvasili a diverzifikovali do rôznych prúdov - cynických Teórií, s ktorými dnes musíme žiť - a stali sa viac orientovanými na cieľ a akčnejšími. Možno ich nazvať aplikovaným postmodernizmom.
Pokračovanie: Aplikovaný postmodernizmus. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Helen Pluckrose, James Lindsay - Cynical Theories.
