Podobne Noam Chomsky: "Ak neveríme na slobodu slova pre každého, tak na ňu neveríme vôbec. "
Iný politik sa obul do liberálnych študentov: "Nesúhlasím s názorom, že keď sa stanete univerzitnými študentmi, mali by ste byť hýčkaní a chránení pred odlišnými názormi. Ak niekto príde, aby s vami hovoril a vy s ním nesúhlasíte, mali by ste s ním diskutovať. Nemali by ste ho umlčať tým, že mu poviete: ´Nemôžeš sem prísť, lebo ja som príliš citlivý na to, aby som počúval tvoje názory.´ Toto nie je spôsob akým sa niečo môžete naučiť" Niektorí sa možno budú diviť, ale študentom to povedal prezident Obama.
Slová majú veľkú moc. Môžu povzbudiť ľudí k činu, pohnúť ich k slzám či radosti, ale aj priniesť veľkú bolesť. Nermalo by sa ale reagovať potrestaním rečníka. Aby sa zabezpečila otvorená verejná diskusia, ktorá je základom demokratického spoločenského zriadenia, je nutné chrániť aj právo na škodlivú, zraňujúcu reč vo verejných otázkach.
Kde a ako je však možné urobiť deliacu čiaru medzi slobodou slova a prejavom, ktorý by už nemal byť zákonom chránený?
Termín "prejav nenávisti" (angl. hate speech) nemá žiadnu špecifickú právnu definíciu. Diskusie o nich, a teda aj o zákonoch, ktoré by mali takéto prejavy regulovať sú preto plné nejasnosti a chaosu. Keďže najviac je táto téma rozpracovaná v podmienkach USA, v rozhodnutiach Najvyššieho súdu USA, väčšina nasledovného vychádza z ich podmienok, no verím, že je akceptovateľná v širokom meradle takmer všade.
Až do druhej polovice dvadsiateho storočia platilo, že vláda môže v súlade s Ústavou trestať slovné prejavy na základe ich možných obávaných škodlivých následkov - na základe všeobecnej, vágnej obavy, že daný prejav môže nepriamo prispieť k nejakej možnej škode v nejakom neurčitom čase v budúcnosti. V praxi to znamenalo, že vláda mohla potrestať akýkoľvek slovný prejav, ktorého idey sa jej nepozdávali, vrátane tých, ktoré kritizovali vládnych úradníkov či vládnu politiku.
Zmenené to bolo v roku 1969 po súdnom procese Brandenburg v. Ohio, v ktorom bol súdený vodca KKK v Ohiu Clarence Brandenburg. Vzišiel z toho takzvaný test naliehavosti, inak nazývaný aj Brandenburgov test na posudzovanie oprávnenosti obmedzenia slobody slova štátom. Podľa neho môže vláda potrestať prejav týkajúci sa verejných záležitostí iba v prípade ak v kontexte predstavuje stav naliehavosti - iba ak priamo, preukázateľne a okamžite spôsobí určité špecifické, objektívne posúditeľné vážne ujmy, ktorým nie je možné zabrániť necenzúrnymi metódami, z ktorých najdôležitejšími sú protiargument a výkon práva.
Drvivá väčšina zákonov zameraných proti slovným prejavom nenávisti v celosvetovom meradle by týmto testom neprešla.
V roku 2017 Európske centrum pre slobodu tlače a médií (ECPMF) sídliace v Nemecku vydalo stanovisko oponujúce nemeckej legislatíve požadujúcej, aby sociálne médiá odstránili alebo blokovali nenávistné prejavy s odôvodnením, že "Boj proti nelegálnemu podnecovaniu k násiliu, nenávisti a diskriminácii je skutočne zásadný, ale cenzúra slovného prejavu sa nikdy neukázala byť efektívnou. Našej spoločnosti môže skôr pomôcť viac slovného prejavu. "
V roku 2015 vydala Európska komisia proti rasizmu a netolerancii (ECRI) správu, v ktorej uvádza, že zákony proti prejavom nenávisti (hate speech) sú nedostatočne efektívne a potenciálne dokonca kontraproduktívne.
V roku 2015 vydalo UNESCO správu o "Boji proti prejavom nenávisti online, " ktorá zdôraznila, že "pred potláčaním slovného prejavu je treba uprednostniť protiargumenty (counter-speech)"
Dokonca aj komisia, ktorá má od roku 1969 za úlohu vymáhať Medzinárodnú konvencu na elimináciu všetkých foriem rasovej diskriminácie (CERD) a požaduje, aby krajiny ratifikovali zákony zamerané proti prejavom nenávisti, v roku 2013 zľahčila vymáhanie takýchto zákonov a miesto toho zdôraznila "vzdelávanie k tolerancii a protiargumenty ako efektívne protipóly k rasistickým prejavom nenávisti. "
Nič z toho teda nefunguje tak, ako bolo pôvodne zamýšľané.
Pokračovanie Sloboda slova. Prípadové štúdie. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Nadine Strossen - HATE.
