Sloboda slova. Prípadové štúdie.

Písmo: A- | A+

Prax na celom svete ukazuje, že zákony zamerané proti slovným prejavom nenávisti sú v lepšom prípade neefektívne, v horšom kontraproduktívne.

Kanadskí profesori Louis Greenspan a Cyril Levitt si všimli, že nárast francúzskej strany Národný Front, ktorá bola pod vedením Jean-Marie LePena a v poslednej dobe jeho dcéry vyslovene rasistická, nastal v krajine, ktorá sa údajne imunizovala prostredníctvom zákonov proti prejavom nenávisti. Konštatovali tiež, že "ctihodní rasisti" nadobudli politickú moc v Nemecku aj napriek tomu, že má jedny z najtvrdších zákonov proti nenávisti v celosvetovom meradle. V roku 2017 nemecká novinárka Anna Sauerbrey konštatovala, že Nemecko už dlho diskutuje o tom či tieto zákony fungujú, pričom spomínala vážne problémy krajiny s pravicovým extrémistickým násilím a silu pravicovej strany Alternative fur Deutschland, ktorej ústredné idey sú rasistické a ktorá v celoštátnych voľbách v roku 2017 získala 12,6% hlasov.

Jednoznačne tu možno nájsť podobnosti so situáciou na Slovensku.

Iba na prvý pohľad s tým nemá nič spoločné jav, ktorý sa označuje ako "efekt Barbry Streisandovej. " 

Svetová megahviezda sa v roku 2003 snažila zakázať online snímky erózie pobrežia v Malibu, v štáte Kalifornia, ktoré náhodou ukazovali aj jej dom. Výsledkom jej neúspešnej žaloby za narušenie súkromia bolo to, že snímke, ktorú sa pokúsila zakázať sa dostala masívne väčšia publicita. Pred podaním žaloby bola zmienena snímka, ktorá bola len jednou z mnohých ukazujúcich pobrežnú eróziu, stiahnutá z webovej stránky jej autora iba šesťkrát, aj to Streisandovej právnikmi. Keď sa prípad dostal na verejnosť, fotografovu stránku v priebehu jedného mesiaca navštívilo viac než 420.000 ľudí. 

V roku 1977 mestská rada Chicaga zakázala skupine neonacistov pochod v mestskej časti Skokie. Na prvý pohľad toto rozhodnutie dávalo zmysel, pretože takmer polovica obyvateľov predmestia boli Židia, vrátane niekoľkých stoviek, ktorí prežili Holokaust. Na prekvapenie všetkých na obranu neonacistov vystúpila Americká Únia Občianskych Slobôd (ACLU). Miestne orgány v Skokie pochod pôvodne odsúhlasili práve kvôli tomu, aby sa náckom nedostalo pozornosti, po ktorej tak túžili. Keď ich rozhodnutie mestská rada Chicaga zmenila, nasledujúce súdne poťahovačky podľa predpokladu získali neonacistom celoamerickú, dokonca aj medzinárodnú, mediálnu pozornosť. Teda to, čo bolo ich cieľom ešte viac, než víťazstvo v súdnom procese. Oveľa menšiu reklamu by si urobili, keby im jednoducho bolo dovolené uskutočniť zamýšľaný sprievod, ktorý by trval 20-30 minút a zúčastnilo by sa na ňom podľa ich vlastného odhadu maximálne 30-50 ľudí. Otázkou nebolo či bigotnosť náckov má nejaké opodstatnenie v realite, ale do akej miery je sloboda slova nedeliteľnou slobodou. Je pre všetkých alebo iba pre tých, ktorí zastávajú morálne ospravedlniteľné ideály? Detailne to celé opísal Aryeh Neier, židovský uprchlík z nacistického Nemecka, ktorý bol v rokoch 1970 až 1978 národným riaditeľom ACLU, v knihe "Defending my enemy" (1979). Vysvetľuje tu, že podporoval slobodu slova pre nacistov, keď chceli pochodovať v Skokie, aby nacistov porazil. Otázka, ktorú si dnes treba položiť nie je či by sme mali podporovať právo neonacistov na prejav, akokoľvek morálne odpudzujúci, ale či by jeho obmedzenie malo byť zverené do rúk štátu. Autoritárske režimy minulosti ukázali, že keď im takéto právo bolo zverené, tieto obmedzenia boli uplatňované v oblastiach, kde to predtým nikto nepredpokladal. Mimochodom, o udalostiach v Skokie bol v roku 1981 natočený televízny film: https://www.youtube.com/watch?v=35G28qXerFc.

Nebezpečenstvo zákazu verejného vyjadrenia myšlienok a obáv, ktoré sú v spoločnosti tak či tak prítomné, výborne ilustruje kontroverzia, ktorá sa odohrala v Nemecku v roku 2010. V dôsledku imigrácie sa okolo 4-5% obyvateľstva identifikovalo ako Moslimovia, čo bolo zvlášť vidno v niektorých štvrtiach veľkých miest. Mnohí Nemci sa toho z nejakých dôvodov obávali, tak isto ako aj mnohí ľudia v Británii, Francúzsku a Taliansku z podobnej situácie v ich krajinách. Kvôli prenasledovaniu menšín v Nemecku pred Druhou svetovou vojnou vládla medzi novinármi, intelektuálmi a politikmi značná nervozita ak tieto obavy mali priniesť do verejnej diskusie. Platilo- So was sagt man nicht! - O tom sa nehovorí! Ale čím viac sa o tom nehovorilo verejne, tým viac si to ľudia mysleli a pravdepodobne o tom debatovali pri pive v krčme či doma v súkromí.

Takže tlak verejne nevypovedaného narastal ako para v tlakovom hrnci až kým člen vedenia Bundesbanky Thilo Sarrazin nevydal hysterickú knihu "Deutschland schafft sich ab" (Nemecko sa ničí). Kombinoval v nej kultúrny pesimizmus so značnými zovšeobecneniami o Moslimoch a svojou vlastnou amatérskou eugenikou. Aj inak zle napísaná kniha sa stala najväčším politickým bestsellerom v Nemecku od zjednotenia; za šesť mesiacov se predalo 1,2 milióna výtlačkov. Najbulvárnejší nemecký časopis Bild uverejňoval úryvky z toho, čo označoval ako "tisíce" fanúšikovských listov Sarrazinovi. Miesto toho, aby sa začala otvorená, civilizovaná, informovaná diskusia o skutočných obavách mnohých obyčajných Nemcov, skončilo to pri nechutnom vývare z eugeniky a kultúrneho pesimizmu. A krajná pravica si mohla blahoželať a mädliť si ruky. 

Tým, že sa bráni otvorenému a úprimnému prediskutovaniu kontroverzných, nepríjemných záležitostí, nesúhlasu či rozporov, vzniká motivácia pre vznik disentu a jeho postupný presun do krajných pozícií, v najhoršom prípade k neskoršiemu prepuknutiu násilia.

Aj tu možno nájsť paralely na Slovensku.

Pokračovanie 10 princípov pre slobodu slova -1,2. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)

Zdroj informácií: Nadine Strossen - Hate.

 Timothy Garton Ash - Free Speech.

  Andrew Doyle - Free Speech.

 Piers Morgan - Wake Up!

Skryť Zatvoriť reklamu