Slobodne o slobode slova. Prológ. (Nekričte v plnom kine "Horí!" Alebo áno?)

Písmo: A- | A+

Klasickým nedorozumením často využívaným tými, ktorým vadí sloboda slova je tvrdenie, že v preplnenom kine či divadle nemožno zakričať Horí!

Pôvod tejto metafory siaha do roku 1917, keď ju v súdnom pojednávaní Najvyššieho súdu USA použil sudca Oliver Wendell Holmes. Obžalovaným bol socialista Charles Schenck, ktorý masovo rozosielal mužom povolaným do armády počas Prvej svetovej vojny leták, kde ich vyzýval aby odmietali nastúpiť do služby. Bol odsúdený na základe zákona o špionáži. 

Sudca Holmes v odôvodnení napísal, že "Ani tá najsilnejšia ochrana slobody slova neochráni človeka, ktorý v plnom divadle bezdôvodne zakričí ´Horí!´ a spôsobí tak paniku." Odvtedy to slúži ako jeden z argumentov pre popieranie slobody slova. Je tu však niekoľko problémov. 

1. časom sa nejak pozabudlo na veľmi dôležité slovíčko "bezdôvodne." Holmes špeciálne poukazoval na neodôvodnené vyvolávanie paniky. Je to zvláštne, pretože sa všetci určite zhodneme na tom, že keby niekto zbadal v plnom divadle oheň, nielenže by bolo jeho právom zvolaním na to upozorniť, ale bolo by to jeho morálnou povinnosťou.

2. Nikdy to nebolo právne záväzným stanoviskom. Nejasnosť Holmesovho stanoviska robila problémy až do roku 1969, keď bolo jeho rozhodnutie v prípade procesu proti Schenckovi zvrátené. 

V roku 2019 bol Harry Miller, 53-ročný podnikateľ a bývalý policajt, kontaktovaný oblastným policajným oddelením po tom, čo naňho neznáma "urazená" osoba podala sťažnosť kvôli básni, ktorú zverejnil na sociálnych médiách a ktorú táto osoba pokladala za transfobickú. Počas rozhovoru mu službukonajúci policajt vysvetlil, že aj keď to nie je nelegálne, kvalifikuje sa to ako "prejav nenávisti nesúvisiaci s trestnou činnosťou." Miller sa ho na to opýtal, že prečo je neznámy sťažovateľ označený ako obeť, keď nedošlo k žiadnemu porušeniu zákona a hlavne prečo sa to vôbec vyšetruje? Dostal odpoveď: "Musíme preveriť vaše myslenie..." WTF???!!!

Medzi rokmi 2014 a 2019 bolo políciou v Anglicku a Walese zaznamenaných takmer 120.000 takýchto "prejavov nenávisti nesúvisiacich s trestnou činnosťou." Pred 20 rokmi by niečo také bolo nemysliteľné. 

Takzvané západné krajiny sa odjakživa viac či menej chválili slobodou prejavu, na ktorej stála a stojí slobodná liberálno-demokratická spoločnosť. Niekedy v šesťdesiatych rokoch 20. storočia to boli konzervatívne, do prava naklonené médiá, ktoré požadovali cenzúrovanie televízie, filmu, hudby a umenia ako takého. (Peknou ukážkou toho je film Obscenita). Dnes sa táto snaha pripisuje hlavne tým ktorí sa hlásia k ľavicovej ideológii. Nedôvera voči slobode slova sa teda nedá pripísať nejakému konkrétnemu politickému smerovaniu. Boj proti cenzúre sa dnes často odmieta ako "súčasť pravicovej politickej taktiky." Sloboda slova je princípom, ktorý presahuje zmienky o pravici či ľavici, pretože akákoľvek forma politickej diskusie závisí na jej existencii. Isteže, kadejakí odporní ľudia ju dokážu zneužiť na presadzovanie vlastných spiatočníckych či extrémistických ideí, avšak ľudské právo, ktoré im to umožňuje je presne tým istým právom, ktoré umožňuje postaviť sa im zoči-voči. 

Sloboda slova nepatrí nikomu; je to univerzálny predpoklad a základné ľudské právo. Ak sa to dnes chápe ako záležitosť, ktorú presadzujú hlavne pravicové kruhy je to preto, že tí, ktorí zastávajú opačné politické presvedčenia, zlyhali pri jej udržiavaní a obrane. V každom doterajšom historickom okamihu bola obrana slobody slova typická pre tých, ktorí, oprávnene či nie, cítili, že ich názory sú zatláčané do úzadia. Aby sme sa vyhli obvineniu z nadržiavania niektorej z dvoch politických platforiem, je rozumné vytrvalo obhajovať právo každého vyjadrovať sa slobodne, otvorene, bez ohľadu na to, či s jeho názormi súhlasíme alebo nie. Ak tak nečiníme, osobujeme si právo rozhodovať o tom, čo je prípustná myšlienka a čo nie a takto odhaľujeme svoje vlastné predsudky.

V roku 1969 Najvyšší súd USA znovu definoval možné obmedzenie slobody slova, zaručenej prvým dodatkom Ústavy USA. Zvrátil predchádzajúce rozhodnutie iného súdu vo veci vodcu Ku Klux Klanu, ktorý mal prejav na zhromaždení, kde ozbrojení muži v bielych kuklách a plášťoch pálili kríže a hrozili pomstou černochom a Židom. Pôvodné rozhodnutie sudcu Holmesa z roku 1919 bolo nahradené novým. Naďalej bolo možné túto slobodu obmedziť iba v prípade, ak súd dokáže, že úmyslom slovného prejavu bolo spôsobiť vážnu ujmu a súčasne, že bolo okamžité a reálne nebezpečenstvo, že sa tak stane. Samotné zastávanie či prejavovanie nenávistných, či poburujúcich názorov sa ďalej nepovažovalo za trestný čin aj keby zahŕňalo obhajovanie násilia alebo trestných činov. 

Pokračovanie O slobode slova na papieri. Deklarácie a dohody. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)

Zdroj informácií: Andrew Doyle - Free Speech.

 Mick Hume - Trigger Warning.

 Piers Morgan - Wake Up!

Skryť Zatvoriť reklamu