Asi v každej spoločnosti sú ľudia, ktorí riešia konflikty odvolaním sa na tretiu stranu, niekedy vyjednávajú s tým, kto sa voči nim previnil, inokedy voči nemu použijú násilie. Niekedy však možno vypozorovať vzorce morálneho správania sa, ktoré odlišujú spoločnosť alebo jej časť od iných. Prevažujúci spôsob morálky potom môžeme nazvať morálnou kultúrou. Spoločenskí vedci takto vypozorovali rozdiely medzi spoločnosťami a inými skupinami, prechod medzi ktorými je súčasťou morálneho vývinu západnej spoločnosti.
1. Kultúra cti.
Česť sa tu chápe ako znak pripisovaný fyzickej odvahe a odmietaniu podriadiť sa komukoľvek inému. V tomto zmysle je to status, ktorý závisí od toho, ako človeka hodnotia iní. Od členov takejto spoločnosti s kultúrou cti sa očakáva, že preukážu odvahu použitím násilnej odplaty proti tým ktorí ich urazili. Často potom hovoria, že mienka iných im nedala na výber. Ich reputácia by im nedovolila konať inak.
V kultúrach cti činí človeka úctyhodným alebo nie, jeho reputácia, preto musí agresívne reagovať na urážky, útoky a výzvy, inak stratí česť. Ľudia sú tu odsudzovaní či kritizovaní nie za násilnú pomstu, ale za to, že sa nepomstili. Urazenie iných, ak môže privolať násilnú reakciu, je preto najlepším spôsobom ako si vybudovať reputáciu.
Kultúry cti zvyčajne vznikajú na miestach, kde je zákonná moc slabá alebo neexistuje vôbec, kde je reputácia tvrdosti a brutálnosti hádam jediným účinným odradením od napadnutia či okrádania. Väčšina ľudí sa teda odmieta spoliehať na zákon alebo inú autoritu, dokonca aj keď je prítomná, odmietajúc tak zníženie svojho postavenia a rešpektu tým, že by sa pri riešení svojich záležitostí spoliehali na niekoho iného.
2. Kultúra dôstojnosti.
Aj keď dnes kultúra cti ešte stále existuje v niektorých častiach sveta, vrátane niektorých oblastí Západu, prevládajúcou kultúrou je jej takmer presný opak. Namiesto cti, teda akéhosi statusu závisiaceho na mienke iných, sa hovorí, že ľudia majú dôstojnosť, druh vnútornej hodnoty, ktorá nemôže byť druhými narušená. Existuje bez ohľadu na to, čo si tí druhí myslia, jej znakom je preto fakt, že verejná reputácia je oveľa menej dôležitá.
Ľudia z kultúry dôstojnosti sú menej vzťahovační, dokonca sa odporúča vypestovať si akúsi hrošiu kožu, ktorá im pomôže nevšímať si urážky a neúctu. Prevláda etika zdržanlivosti. Konať dôstojne znamená uplatňovať sebaovládanie a navonok ukazovať vedomie vlastnej hodnoty bez ponižovania sa alebo agresívnej snahy o uznanie.
Keď vznikne netolerovateľný konflikt, kultúra dôstojnosti predpisuje priamu no nenásilnú akciu, napríklad dojednanie kompromisu nasmerovaného na vyriešenie problému. Ak to zlyhá a urážka je dostatočne brutálna, ľudia sa obracajú na políciu alebo na súdy. Ideálom tejto kultúry je potom použitie súdov tak rýchlo, potichu a zriedkavo, ako je len možné.
V poslednom období sa k týmto dvom kultúram pripája:
3. Kultúra ublíženosti.
Ideály dôstojnosti už naďalej nie sú štandardom morálky. Program mikroagresií, o ktorom bude reč o niečo neskôr, odmieta jeden zo základných atribútov kultúry dôstojnosti - odmietanie urážok a neúcty - a miesto toho povzbudzuje minimálne časť ľudí, aby si ich všímali a konali proti nim. Takéto urážky vraj spôsobujú rovnakú ujmu ako násilie.
Odmietaním rozlíšenia medzi násilnými činmi a výlučne iba slovnými priestupkami pripomína táto kultúra kultúru cti. Tá si však cení vlastnú agresívnu odpoveď na urážku i poníženie a zásadne odmieta prosby a žiadosti o pomoc. Verejné sťažnosti, ktoré oznamujú alebo dokonca zveličujú vlastnú mieru ublíženosti a potrebu súcitu, sú protikladom konania osoby v kultúre cti rovnajúcim sa ukazovaniu, že sťažujúca sa osoba nemá vôbec žiadnu česť. Líši sa aj od kultúry dôstojnosti tým, že síce apeluje na riešenie treťou stranou, políciou či súdom, no kultúra ublíženosti svoje sťažnosti nebagatelizuje, aby sa vyriešili v tichosti, ale naopak, zviditeľňuje a zveličuje ich.
Pokračovanie https://blog.sme.sk/antonkovalcik/spolocnost/tri-nepravdy
Zdroj informácií: Campbell -Manning - The Rise of Victimhood Culture.
