
Zariadenie pozostávalo z potrubia uloženého na dvoch vysokých stožiaroch priečne cez pristávaciu dráhu malého letiska. Výkonné čerpadlá privádzali do potrubia kvapalinu obsahujúcu chemikálie, ktoré mali hmlu rozptýliť. Houghton zistil, že chlorid zinočnatý môže byť použitý na vytváranie dymovej clony, zatiaľ čo chlorid vápenatý ako hygroskopický vysušujúci prostriedok. Fungovalo to, hmla sa rozostúpila. Nevýhodou pre praktické použitie bolo obrovské množstvo chemikálií, potrebných na vytvorenie čo i len malej diery v hmle
Ukázalo sa, že na praktické použite pri snahe rozptýliť hmlu na pristávacích dráhach vojenských letísk fungovalo jedine jej zohrievanie. AJ keď sa spočiatku zdalo, že to bude príliš nákladné, projekt FIDO bol na svete. Tvoril ho systém nádrží, potrubí a horákov, ktoré obklopovali britské letiská. Bol navrhnutý tak, aby po zapálení zohrial teplotu okolia o niekoľko stupňov - dosť na to, aby odstránil hmlu a osvetlil pristávaciu dráhu. Prvé pristátie v hmle za použitia FIDO cez deň sa uskutočnilo 5.2.1943, prvé nočné o trinásť dní neskôr. Odhaduje sa, že počas dva a pol roka, čo bol systém v prevádzke, spotreboval 136 miliónov litrov benzínu. Obrovské náklady boli ospravedlniteľné iba počas vojnového úsilia, preto sa krátko po vojne prestal používať.

Harry Wexler, o ktorom bola reč v prvej časti, bol vo februári 1962 informovaný o zámere NASA na realizáciu pokusu "Vysoká voda" (High Water Experiment) - vypustenie takmer 100 ton vody do ionosféry. Dopraviť ju tam mala raketa Saturn, ktorá mala štartovať z Mysu Canaveral na Floride, dosiahnuť výšku cca 100 kilometrov a tam mala byť zničená. Skupina vedcov mala k dispozícii len provizórne výpočty, na základe ktorých konštatovala, že nie je schopná predpovedať, čo sa potom stane. Test pokladali iba za kvapku v mori, ktorá nevyvolá žiadne markantné zmeny v atmosfére. Správne predpokladali iba to, že po niekoľkých minútach pravdepodobne nebude možné pozorovať vôbec žiadny účinok.
Niekoľko rokov po ukončení 2. svetovej vojny začali v USA (bezpochyby aj v ZSSR) študovať možnosti umelého vytvárania (tzv. siatia) mrakov, ktoré by mohlo byť použité na vojenské účely. Najprv bol v spolupráci medzi General Electric a armádou uskutočnený "Project Cirrus". Jeho zámerom bolo študovať čiastočky, z ktorých sa skladajú mraky a možnosti ich modifikácie. Chceli zlepšiť operačné predpovede počasia a praktické možnosti modifikovania mrakov na vojenské účely. Medzi rokmi 1947 a 1952 sa uskutočnilo 250 experimentov. Výsledky boli nejednoznačné, vedci nedokázali získať definitívne miery efektívnosti siatia mrakov.

Neskôr sa vytvorila skupina zložená zo zástupcov armády, Massachusetts Institute of Technology a General Electric. Pod názvom Committee on Artificial Cloud Nucleation mala preskúmať vtedajší stav vedeckého výskumu v tejto oblasti a navrhnúť vývoj technológie a štatisticky kontrolované experimenty na vyjasnenie neistôt. Séria pokusov prebiehajúca pod vedením vojenského letectva, námorníctva a armády mala lepšie vedenie a štatistické kontroly než projekt Cirrus. Pokusy skončili v roku 1954, záverečná správa z roku 1957 tvrdila, že pokusy boli nejednoznačné a nepriniesli žiadne signifikantné výsledky a že je potrebný hlbší základný výskum v oblasti fyziky mrakov, než bude opodstatnené ďalšie zasahovanie do počasia.
Po troch devastujúcich hurikánoch v roku 1954 Kongres USA schválil vytvorenie Národného Projektu na Výskum Hurikánov (National Hurricane Research Project). V roku 1958 bol v rámci projektu do hurikánu Daisy aplikovaný jodid strieborný, v roku 1961 to isté pri hurikáne Esther. Podľa nahlásených výsledkov došlo k miernemu oslabeniu hurikánu, čo podnietilo meteorológov k vyvinutiu agresívnejšieho prístupu v rámci projektu Storm Furry. Vznikol po tom, čo meteorológ Herb Riehl v roku 1960 v rámci výškového prieskumného letu dosiahol výsledok, ktorý naznačoval možnosť super studenej oblasti nad hurikánom Donna. Vedci sa domnievali, že by stálo za to nasiať tam jodid v nádeji, že sa oko hurikánu rozšíri a možno oslabí búrku. Táto hypotéza sa však nepotvrdila a navyše dosiahnuté efekty boli také malé, že sa ich nepodarilo zmerať.

Ovplyvňovanie počasia nabralo patologické rozmery počas Vietnamskej vojny medzi rokmi 1966 a1972, keď sa americké letectvo v rámci utajovaných operácií Popeye, neskôr Motorpool (niekedy nazývaných aj Intermediary - Compatriot) snažilo vytvoriť dážď a tým znížiť možnosti prepravy nákladu pozdĺž Ho-Či-Minovho chodníka. Aj keď existovali tvrdenia, že sa im podarilo vyvolať 2 až 15 cm dodatočného dažďa, neboli zhromaždené žiadne údaje, aby sa to dalo overiť.

V októbri 1978 po dlhých jednaniach vstúpila do platnosti Konvencia o zákaze vojenského alebo iného nepriateľského využitia techník pozmeňovania životného prostredia (ENMOD - https://en.wikipedia.org/wiki/Environmental_Modification_Convention. Pôvodne ju podpísalo 34 krajín, dnes je to 48 signatárov a 30 ďalších štátov ju rešpektuje.
Pokračovanie https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/516821/urobme-si-pocasie-cast-tretia.html
Použité informácie: James Rodger Fleming - Fixing the Sky.
Internet.