Začiatkom deväťdesiatych rokov nebola na federálnej úrovni efektívna autorita. Federálny prezidentský úrad pozostával z reprezentantov všetkých šiestich republík, dvoch provincií a z predstaviteľov Ľudovej armády Juhoslávie. Reprezentanti Vojvodiny, Kosova a Čiernej Hory boli nahradení ľuďmi vernými vtedajšiemu srbskému prezidentovi Slobodanovi Miloševičovi. Takto si Srbsko zabezpečilo štyri z ôsmich federálnych prezidentských hlasov a bolo schopné významne ovplyvňovať prijímanie rozhodnutí na federálnej úrovni. Zatiaľ čo Slovinsko a Chorvátsko požadovalo systém viacerých strán, Srbsko na čele s Miloševičom sa snažilo o ešte väčšiu centralizáciu krajiny a dominantnú úlohu Srbska v nej.
Keď na 14. mimoriadnom zjazde komunistickej strany Miloševič využil svoj vplyv na blokovanie všetkých návrhov podaných zástupcami Chorvátska a Slovinska, ich delegácie opustili rokovanie a v roku 1991 obe krajiny vyhlásili nezávislosť. Federálna vláda sa snažila násilím zastaviť rozpad krajiny. Juhoslovanský predseda vlády Ante Markovič vyhlásil odtrhnutie Chorvátska a Slovinska za nelegálne a protiústavné a vyslovil podporu armáde pri zaisťovaní územnej celistvosti krajiny.
Vojna za nezávislosť Chorvátska začala, keď tamojší Srbi vystúpili proti nezávislosti a vyhlásili odtrhnutie od Chorvátska. Provokácie a izolované ozbrojené konflikty prepukli v lete do otvoreného ozbrojeného konfliktu.
Dohoda medzi Slobodanom Miloševičom a chorvátskym lídrom Franjo Tudžmanom v marci 1991 o delení Bosny bola od začiatku myslená ako "čistenie terénu" od Moslimov. Ako Tudžman neskôr poznamenal, zámerom bolo, aby vôbec neexistovala moslimská časť, aj napriek skutočnosti, že Moslimovia tvorili dve pätiny populácie. Od momentu, keď Bosnianski Srbi vyhlásili svoju vlastnú nezávislú republiku s centrom v Pale, a začali útoky na Sarajevo (v apríli 1992), bolo jasné, že svet čelí neodškriepiteľnej genocíde tak, ako ju definuje konvencia OSN (http://sk.wikipedia.org/wiki/Genocída_(právo) ). Aj keď násilností proti civilnému obyvateľstvu sa dopustili všetky tri strany konfliktu, už od prvých fáz boli dôkazy o tom, že za väčšinu skutkov genocídy boli zodpovedné srbské autority v Pale a ich páni v Belehrade. Iba asi osem percent násilností pripadalo na vrub Bosnianskych Moslimov. Zo všetkých zločinov, uskutočnených v priebehu vojny nebolo nič premyslenejšie, než masakra viac než sedem tisíc Bosniansko-Moslimských mužov v Srebrenici Srbskými silami (http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/224721-srebrenica-najvaecsi-masaker-od-roku-1945/ ).
Bola tu genocída. A kde bola OSN? Presne tam. S grotesknou iróniou jednotky, vyslané OSN na ochranu obyvateľstva, sa nečinne prizerali na najväčšie zločiny.
V roku 1991 sa OSN obrátila na bývalého amerického ministra zahraničných vecí Cyrusa Vancea, aby dohodol rozmiestnenie mierových síl OSN (UNPROFOR), ktoré boli riadne vyslané do Chorvátska a neskôr aj Bosny. Boli vybrané špecifické mestá ako "bezpečné oblasti," ktorých ochrana bola zverená UNPROFOR. Súčasne OSN uvalila sankcie na celú Juhosláviu, vrátane Bosny, čo značne znevýhodňovalo Bosnianskych Moslimov, ktorí nemali vlastný zdroj zbraní, ani iných dodávok, zatiaľ čo Bosnianski Srbi dostávali významnú pomoc z Belehradu. Značná časť zodpovednosti za tieto chybné kalkulácie a opatrenia padá na plecia európskych mocností, ktoré vyhlásili, že sú schopné vysporiadať sa s krízou bez americkej pomoci. Lenže Európa, tak, ako často predtým hovorila mnohými hlasmi a každý hlas vravel niečo iné. USA ich vzali za slovo a plány na priamy zásah, ktoré existovali od zimy 1991, načas založili do šuplíka.
V máji 1993 britská vláda odmietla americký návrh na zrušenie sankcií a začatie vzdušných útokov proti Srbom. V Novembri 1994 protestovali, keď USA jednostranne prestali vymáhať embargo na dodávky zbraní. Americké lietadlá si vynútili bezletovú zónu pod patronátom OSN, aby mohli dopravovať lieky do Sarajeva. Briti boli stále proti vzdušným útokom na Srbov s odôvodnením, že by to sily UNPROFOR vystavilo možným útokom zo strany Srbov. Bolo potrebné až zverstvo veľkosti masakry v Srebrenici, aby sa vážky naklonili v prospech americkej intervencie. Operácia, ktorá sa uskutočnila v časovom súlade s ofenzívou chorvátskej armády prinútila Srbov ustúpiť a zasadnúť k rokovaciemu stolu.
Výsledkom bol podpis dohody o ukončení vojny v decembri 1995 (http://sk.wikipedia.org/wiki/Daytonská_mierová_zmluva).
Aj keď boli Srbi prinútení na kompromis v prípade Bosny, boli schopní vystupňovať nenávistnú kampaň proti albánskej národnostnej menšine v srbskej provincii Kosovo, ktorá tam tvorila viac než tri štvrtiny obyvateľstva. Etnické čistky boli obnovené: v marci 1998 bolo v Drenici zavraždených 85 kosovských Albáncov, v Račaku o ďalších desať mesiacov štyridsaťpäť. Albánci začali hľadať útočisko za hranicami. Jednania, ktoré sa konali pod záštitou Organizácie pre Bezpečnosť a Spoluprácu v Európe vo francúzskom Rambouillet, mali rozhodnúť o budúcnosti Kosova. Srbi odmietali návrh na dočasnú správu oblasti vojskami NATO a po troch rokoch referendum o jeho budúcnosti, čo viedlo k diskutabilnému rozhodnutiu o bombardovaní Srbska lietadlami NATO. Medzi decembrom 1998 a májom 1999 bolo zabitých odhadom tridsaťtisíc Albáncov a takmer jeden milión ich bol prinútený opustiť svoje domovy. Väčšina toho sa stala po tom, čo 24.marca začalo bombardovanie. Pri vyhlásenej vojne bol Miloševič schopný pokračovať v čistkách s takmer hitlerovskou bezohľadnosťou. Po sedemdesiatich ôsmich dňoch bombardovania však bol prinútený kapitulovať a v Kosove boli rozmiestnené americké jednotky KFOR.
Nikto presne nevie, koľko obetí si vyžiadali obidva tieto konflikty. Minimálny odhad je niečo vyše stotisíc, maximálny, menej reálny, je takmer jeden milión. Medzi nimi bolo nie málo civilistov. Okrem tých, ktorí padli ako vedľajšie obete pozemných bojov, či obete genocídy, bolo niekoľko stoviek náhodných obetí amerického bombardovania z veľkej výšky (http://en.wikipedia.org/wiki/Civilian_casualties_during_Operation_Allied_Force, http://www.iacenter.org/warcrime/25_civil.htm ).
Homo homini lupus.
Napísané s použitím knihy: Niall Fergusson: Colossus.
