Keď asi pred štvrťrokom správca katolíckej farnosti v anglickom meste, kde žijem, oznámil na konci omše svoj plán usporiadať na deň Zoslania Ducha Svätého, teda na Turíce, medzinárodnú omšu, na ktorej by sa aktívne zúčastnili zástupcovia všetkých národov, národností a jazykových skupín, ktoré sa zúčastňujú obradov, trochu to zašumelo, väčšina ľudí okolo mňa nadšene prikyvovala.
Kňaz nielenže chcel, aby sa mnohé časti omše čítali, resp. spievali v rôznych jazykoch, ale aby po omši bolo občerstvenie v sále, priliehajúcej k fare, kde by jednotlivé národy a národnosti mohli prezentovať jedlá, ktoré sú pre nich špecifické. Keď potom vyzval, aby sa prihlásili zástupcovia, ktorí by pomohli s organizáciou, nadšenie už bolo menšie, ale asi po troch týždňoch skepsa opadla a koordinátorov sa našlo dosť.
Nakoniec nastal ten deň a všetko to bolo ... úžasné. Do kostola postupne prichádzali ľudia oblečení vo svojich národných krojoch, od škótskeho kiltu, cez krásne indické sárí, až po mnohofarebné čosi okolo tela účastníkov z Afriky.
Na privítanie zazneli spevy v jazyku Ibo z Nigérie, "Kyrie Eleison" zaznelo v Gréčtine.
"Gloria" bola prečítaná po slovensky v mojom snaživom podaní a potom bola zaspievaná po latinsky.
Prvé čítanie zaznelo po španielsky, druhé v jazyku Patois z karibskej oblasti, verše "Aleluja..." v Portugalčine.
"Evanjelium" bolo čítané v Angličtine, po prosbách zaznela modlitba "Zdravas Mária..." v Singhalčine.
Sprievod prinášal obetné dary z mnohých národností, potom, počas obetovania bol spievaný hymnus v jazyku Filipino, po čom nasledovala "Eucharistická modlitba" v Taliančine.
Symbolické zmätenie jazykov nastalo, keď sa všetci modlili "Otčenáš..." vo svojom vlastnom jazyku.
Počas prijímania spieval minizbor krásne hymnusy v jazyku Filipino a prvoprijímajúce deti potom zaspievali po poľsky hymnus vďakyvzdania; záverečná pieseň zaznela v jazyku z oblasti Kerala z južnej Indie.
Po nevyhnutnej spoločnej fotografii na záver sme sa všetci nahrnuli pripraviť pohostenie.
Šikovníci zo Slovenska upiekli makový závin a lenivú gazdinku, urobili veľkú misu zemiakového šalátu, ktorý chutil najviac, a zabezpečili aj syrové korbáčiky, po ktorých sa len tak zaprášilo. Každý národ sa snažil prezentovať sa čo najlepšie a tak sme mohli žasnúť nad pestrosťou všetkého, čo ľudia nakládli na stoly.
Najlepšie na tom bolo, že aj keď sme pochádzali z takých rôznych kútov zeme, ak nie Angličtina, tak si nerozumieme, predsa sme si boli vedomí toho, čo máme spoločné, čo nás spája a to je naša živá viera.
Pocit súnaležitosti je ohromná vec.
