Internship - teória (pre tých čo nevedia, ostatní preskočte) je program pre zahraničných študentov, ktorí po ukočení VŠ idú do USA na 6,12,18 mesačné J-1 víza a mali by tam vykonávať tréning, ktorý súvisí s ich predchádzajúcim štúdiom. Skončil som manažment informačných technológií, agentúra ma poslala do hotelového komplexu národného parku Unicoi v horách asi 70 míľ severne od Atlanty. Mal som rotovať na rôznych oddeleniach a učiť sa ako funguje hotel.
Realita - rotoval som teda statočne. Prvé týždne sme upratovali s jedným Indom a pár mentálne pomalšími americkými tínedžermi bordel po prerábaní reštaurácie. Zašívali sme sa ako sa dalo, podozvedal som sa, ako sa žije v Indii, ako Sagar prežil bombový útok vo vlaku, ktorým cestoval do práce či ako odrezali v škole z pomsty malíček chalanovi, čo mu predtým riadne naložil.
Keď sme doupratovali a reštaurácia konečne otvorila, boli sme presunutí na oddelenie umývania riadu. Celý deň sme jeden kŕmili mašinu na jednej strane a druhý z nej vyberal čisté riady na strane druhej. Dobrá robota ak nemáte kŕčové žily a nevadí Vám stáť 8 hodín na jednom mieste. O pár dní sme navštívili generálneho riaditeľa, že chceme robiť niečo iné a dočkali sme sa ďalšieho presunu.
Housekeeping - čistenie izieb. Žiadna sranda, ťažká makačka. Zašívať sa moc nedalo, tlačili limity. Vo vani nesmel ostať ani vlas a postele museli byť ustlané tip top. Ešte šťastie, že tých použitých kondómov na zemi nebolo tak veľa a občas ľudia nechali aj zopár dolárov sprepitného. Dlho sa to nedalo udržať a prišla ďalšia návšteva u šéfa. Vety ako, "mám master degree a mám sa tu niečo nové naučiť, zabudol som už ako vyzerá Excel, zato viem, ako vyčistiť záchod" sa stretli s oponentúrou "toto je amerika, kým som sa ja vypracoval tam kde som, musel som si to vyskúšať na rôznych oddeleniach". Nakoniec ma však aj vďaka dobrej angličtine preradili na lukratívne miesto - recepciu.
Front desk - konečne sofistikovanejšia práca. Metlu a kefu som vymenil za slúchadlo telefónu a gumené rukavice za počítač. Celý deň zdvíham telefóny a radím ľuďom, ako sa k nám z rôznych miest dostanú, hoci o tom nemám ani páru a sám neviem, kde som. Okrem toho ubytúvavam a odubytúvavam hostí, mám kontakt s ľudmi a som čisto oblečený. Keď sa šéfka nedíva, stíham si rýchlo skontrolovať aj email. Keď odíde, dokonca natiahnem webovú verziu ICQ a sťažujem sa ľudom doma, čo ešte nespia, ako je tu na hovno.
Ubytovanie - žiadne starosti, ubytko na účet podniku, stálo v zmluve. Neviem, koľko to hotel vyšlo, nechať ma bývať v drevenom zrube v tábore, no bol to zážitok. Jeden zrub bol zrub obytný - stáli tam dve postele a jeden malý stolík. Druhý zrub bol kúpeľna, od prvého vzdialený pár metrov smerom doprava. Tretí zrub - spoločenská miestnosť bol vybavený kuchynkou, práčkou, televízorom a telefónom a od prvého bol vzdialený pár metrov doľava. Byt rozhádzaný v niekoľkých budovách, k tomu vonkajšie teploty okolo nuly, upozornenia od správcov parku: "dávaj si v noci pozor na medvede a tchory" a fakt, že som v tom tábore bol úplne sám spravili z pobytu v Unicoi dovolenku snov.
Plat - čerešnička na torte tohto príbehu. Bolo tažké predstaviť si ešte na Slovensku, aký zárobok by v USA bol adekvátny k vynaloženej námahe, peniazom, času v odlúčení od domova investovaných do Internshipu atď...Pracoval som 40h/týždenne, výplatu sme dostávali raz za dva týždne a činila 105 USD! S tým sa nielenže nedá nič usporiť, ťažko sa dá prežiť. Vychádza to na cca 1,50 USD/hodinu, čo je hlboko pod minimálnou mzdou v USA. Pre objektivitu treba podotnkúť, že to bolo po úhrade "ubytovania". Výdaje na jedlo sa denne pohybovali okolo 5-8 USD a to je Vám režim prenáramne skromný (polovičná zamestnanecká cena za obedy a zvyšok nakupovanie v Dollar General).
Okrem toho mi americká agentúra Internships for America zadržiavala po celú dobu pobytu môj pas, formulár I-94 a celé si to poistila depozitom 700 USD, ktorý bol vratný až po absolvovaní celého programu. Účty sme si otvorili všetci v Bank of America, s ktorou mala agentúra zrejme dohodu, neskôr nás zaviezli aj na špeciálne miesto, kde sme si mohli kúpiť auto a dodali, že tam v horách sa bez auta určite nezaobídeme. Domnievam sa, že i tam to bolo založené na províznom systéme.
Pas som vylákal od agentúry pod zámienkou toho, že si idem robiť americký vodičský preukaz a DMV (Department of Motor Vehicles) ho vyžaduje. To bola nakoniec aj pravda. Hneď ako som absolvoval testy, jazdu a dostal vodičák pripravil som sa na útek. Korektne som listom vysvetlil vedeniu hotela prečo, nechal uniformu, kľúče a zmizol. Po 14 hodinách šoférovania som 15.marca 2004 vyčerpaný dorazil do Severnej Karolíny. Neskôr mi Sagar napísal, že na agentúru je podaných už niekoľko žalôb od študentov rôznych národností aj od ľudí z okolia hotela za neuhradené ubytovanie..........
To be continued.....
