Miroslav Babič
Hrubá čiara
Počasie chce sprvu pršať, balím si smiešny tmavomodrý pršiplášť z čínskeho obchodu v Kežmarku, no potom si to rozmyslí a skúsi zoslať zubaté lúče slnka ako náplasť na prežité studené leto. Na hlavnej stanici v Bratislave spia akési individuá s dredmi na hlave, v kraťasoch a žabkách, akoby si nepozreli predpoveď. Niektorí ležia priamo na studenej dlažbe, iní na rozložených rybárskych plátených stoličkách. Sú úplne tuhí, neoháňajú sa ani po muchách, čo im lozia po lýtkach, nestrhnú sa pri hlučných hláseniach. Museli sa veľa nacestovať. V podchode pod nástupištiami hrá cigánsky huslista nádhernú clivú melódiu, ja mu aspoň v duchu ďakujem a zbabelo sa uchýlim k fiktívnemu príspevku, utešujúc sa, že nabudúce to s ním i svojim svedomím vyrovnám.
