S odstupom sa spomína tažšie, v hlave už ostáva ozaj len to, čo nejakým spôsobom vytŕča - udalosti prešpikované emóciami.
Kitty Hawk Pizza bola malá pizzeria, kapacitne zvládala pojať asi 100 hladných američanov. Začínal som ako pizza man - človek, čo ukladá na už hotové cesto, poliate omáčkou a syrom rôzne oblohy - pepperoni, olivy, huby bla bla - robota pre cvičené opice. Za 8 USD na hodinu a spočiatku part time - prepáčte - na polovičný úvazok. Neskôr, ako sa blížilo prvé leto, som sa vypracoval vyššie - platovo aj povahou práce. Prišli sendviče, koše s morskými príšerkami, cestoviny, viac zodpovednosti, hodín, stresu...
Chudnem 10 kg, čo možno v USA (najmä dámy môžu potvrdiť) označiť za anomáliu. Fajčím, predávkuvávam sa kávou a red bullmi (sorry za skrytú reklamu bellovci :-) ). Zažívam kultúrne a iné šoky.
Dievčina č.1 - uff, toto bude na dlhšie.
V záujme zachovanie akej-takej anonymity si meno nechám pre seba. Dodnes mi v spomienkach rezonuje Chrisova veta (majiteľ reštaurácie): "I am hiring new waitresses tomorrow. One of them has killer eyes" Teda: "Zajtra najímam nové čašníčky. Jedna z nich má vražedne pekné oči" A mal pravdu. Tie oči mi padli do oka už v prvý deň. Boli to Work and Travel posily, dve dievčiny z Poľska.
Z rozdielnosti jazykov vyplynuli aj kuriózne situácie. Rover, popoľsky bicykel bol v mojom ponímaní Land Rover - veľké SUV. Keď som sateda jedného daždivého večera opýtal, ako sa ONA dostane domov,odpovedala: "Roverom". Predstavil som si nejakého prachatého američana,čo príde, naloží bicykel do obrieho auta a odfrčí s ňou preč. A ju akoutilitaristku, čo využíva chlapov na odvozy v daždi. Pravda bola taká,že ja som urazene odišiel a ONA si to odpádlovala v lejaku 2 míledomov.
Odvtedy sa môj život radikálne zmenil. Netrvalo dlho a z interakcií rôzneho druhu (práca, zamestnanecké party...) sa vykľula - nazvime to vášeň. Z kategórie prísne zakázaných, kedže aj ONA aj ja sme boli v tom čase v dlhodobých vzťahoch (ja 6 ročnom a ONA v takmer ročnom). Ktovie, čo okrem fyzickej neprítomnosti našich vtedajších partnerov prispelo k tomu, že sme sa dali dokopy. A sadli sme si dokonale, vychutnávajúc zakázané ovocie sme bez mihnutia oka klamali našim milovaným polovičkám v SR a PL. Nie najlepší nápad budovať dôveru cez klamstvá. Vtedy sme sa nepýtali: "Urobí to neskôr aj mne?" Pravdupovediac, nepýtali sme sa vôbec. Kam to vedie, prečo, čo bude ďalej....Jediné, na čom záležalo bol daný deň, my, ľudské teplo, leto a vietor vo vlasoch.....Dopady boli neskôr drvivé.
Leto odišlo a s ním aj lietadlo Washington - Warsaw. Bol to predsa len letný románik, ide sa ďalej. Nešlo. Prišiel čas položiť si otázky a aj si na ne odpovedať. V novembri 04 som sa rozhodol konečne so všetkým priznať. Nie však ako chlap, len jedným zbabelým emailom. Prepáč, niekoho som cez leto stretol, už to nie som ja, mala by si ísť vlastnou cestou, neviem kedy sa vrátim na Slovensko....Dnes si len želám, aby som bol vtedy mal viac odvahy a nesprával sa ako bojazlivý chlapec, čo sa bojí dopadov svojich rozhodnutí. Aby som sa tak, ako som pri odchode zo SR sľúbil, priznal ak niekoho stretnem a neklamal celé 4 mesiace.
To bola bodka za mojim šesťročným vzťahom z domu. A začiatok vzťahu nového - dva roky telefonátov, chatovania, smskovania a JEJ dve krátke návštevy USA (august 05 a Vianoce 05 - Silvester 05/06 ).
Frustráciu z odlúčenia a absenciu fyzična kompenzovala eufória z niekoľko hodín trvajúcich rozhovorov po drôte, neoblomná viera, že raz budeme spolu (kedy a kde sme nevedeli) a pocit, že my dvaja sme sa našli, že k sebe výnimočným spôsobom patríme.
Viere došla para 10.mája 2006. Výňatok z môjho denníka: "ONA ukoncila nas "vztah" ktory trval takmer dva roky, po telefone a pragmaticky...je mi smutno, zivot prestal mat chute..." Život ma na dlhé mesiace zrazil na kolená. (Keď je ťažké nepočítať odlivy , Nový a ďalší začiatok )
16.máj 2006 Kuchyňa dovára posledné jedlá, už sme takmer všetci preč. Je utorok - Sumo Night. Ľudia sa poobliekajú do ťažkých sumo oblekov, v ktorých sú hrozne veľkí a nemotorní a zápasia. Len tak pre radosť a show. Ešte chcem urobiť pre JTho (dobrý priateľ a vtedajší kitchen manažér) zopár malých pízz. Myseľ zamestnaná niečím úplne iným, pravú ruku vkladám do zapnutého lisu na cesto. Výsledok? Fraktúra prostredníka, ktorý ostal visieť len na vlásku a podobal sa na vypúštač cukríkov PEZ so zaklonenou hlavou. Ukazovák obišiel trochu lepšie len s vylúpnutým nechtom. Na pohotovosti mi najprv povedali, že o prostredník prídem, potom si to zrejme rozmysleli a za cca 4 hodiny, po tom, čo službukonajúca hlavná doktorka odbehla k zopár infarktom a iným priroritným prípadom ma vybavili 20. stehmi na prostredníku a 5. na ukazováku. Na pár týždňov som bol vyradený z práce, boli obavy o to, či o horný článok prostredníka stále neprídem. Dopadlo to relatívne dobre, dnes - po roku, mám v ňom takmer úplnú citlivosť a dokonca aj niečo, čo sa podobá na necht.
18. august 2006 Rušný letný deň. Môj najlepší kamarát Milan si pred týždňom kúpil motorku a splnil si tak veľký sen. Ešte ju nestihol ani poistiť. Po skončení raňajšej zmeny v Barefoot Bernies, kde sme spolu pracovali som mu podal pravicu a povedal: "Plniť si sny je v živote veľmi dôležité." Veľavravný pohľad do očí a odišiel do svojej druhej práce na večernú zmenu do Corolly. Z nej sa však už nevrátil. Je takmer polnoc. V Kitty Hawku asi 2 míle od domu má ťažkú nehodu. Kolmo sa zráža s SUV, ktoré mu pri odbočovaní doľava nedalo prednosť. Za volantom sedí 17 ročná dievčina. Milan upadá do bezvedomia, prevážajú ho do tej istej miestnej nemocnice v Nags Head, kde šili pred pár mesiacmi mňa. Tam ho však iba stabilizujú a už o pár minút vzlieta vrtuľník, ktorý ho transportuje do asi 120km vzdialeného Norfolku. Neskôr vysvitlo, že sa vtedy druhý krát narodil. V nemocnici strávil pre všetkých strastiplné dva mesiace. Na blogoch existujú o tejto nehode dva články - jeden napísal sám Milan (Som späť - vnútorný denník prežilca nehody na motorke) a v druhom detailne a precízne opisuje celú situáciu jeho dobrý kamarát Martin (Work and Travel natvrdo alebo prečo nebolo Vegas).
JT Američan. Vedúci kuchyne a môj veľmi dobrý priateľ. Dlhodobo máva problémy s alkoholom (dal základ článku DUI - keď v USA vediete opití auto a prídu Vám na to ) a drogami. Nevedel som to vtedy postrehnúť a neskôr som si to aj trochu vyčítal. Cítil som len, že sa vzďaľuje. Raz som mu povedal, že síce sme spolu každý deň, no aj tak mi chýba. Jedného dňa, keď som mal voľno mi zavolali majitelia reštaurácie, že jednoducho ušiel z práce a už sa neukázal. Odišiel do West Virginie za rodinou - už akútne potreboval pomoc a zázemie. Skončil na niekoľkotýždňovom protidrogovom a protialkoholickom liečení. Škoda len, že sme sa nemohli rozlúčiť.
Vianoce 2006 Blíži sa môj predpokladaný odchod domov. Domov posielam polovicu svojich vecí, vrátane oblečenia, aby som nemal ťažkú batožinu. Pre zmenu si chcem jeden malý sen pred odletom splniť ešte ja - vydávame sa s kolegom a šéfom na zápas NHL do Washingtonu. Kupujem si letenku, naši si už na sviatky plánujú dovolenku, začínam sa pomaly so všetkými lúčiť, ešte si fotím na pamiatku kadetade ostrovy, na auto lepím zo všetkých strán FOR SALE. Mal som odletieť 23. decembra. Nestalo sa.
Dievčina č.2 Príčina všetkého. Vzťahovo vyhladovaný som sa chopil šance a v duchu hesla: "Kto neriskuje nič pre lásku, riskuje omnoho viac", som ostal v USA. Bola to kolegyňa z práce, američanka. Výnimočná osoba, ktorá ma zaujala od prvého dňa, čo k nám nastúpila. Všetko vyzeralo nádherne, strávili sme spolu Vianoce, Sivester, celý jeden mesiac ružového a sladkého. Potom sa všetko za pár hodín zrútilo. Rád by som to vysvetlil lepšie, no sám neviem, prečo niečo, čo tak dobre fungovalo, umrelo. S plačom mi raz večer v práci oznámila, že ďalej nemôže, že ma nechce vodiť za nos....že som nikde neurobil chybu, že jej mám prepáčiť.....Potom sme už na túto tému nikdy neprehovorili, napriek tomu, že spolu naďalej takmer denno-denne pracujeme. Nedvíha telefón, neodpovedá na správy, v práci sa mi vyhýba. Neskôr som si zvykol a odpustil jej. Dnes sme kolegovia, ja som si ponechal pekné spomienky (O dievčati, čo neverilo na dinosaury... ) a ona sa vrátila k bývalému.
Naďalej som v USA a riadim malú reštauráciu. Neviem presne, čo bude, no som optimista. Túto zimu to už dúfam s návratom vyjde.....
Koniec príbehu (nateraz :-)
Súvisiace články: Amerika holé baby - Internship v Georgii - začiatok púte (1)
