Kolega z práce v horách vlastní chatu. Belington, diera uprostred ničoho, ale to bolo presne to, čo sme všetci potrebovali. Nevidieť nachvíľu všetky tie hnusné výdobytky modernej doby. Najprv sa začali negociácie v práci o to, či vôbec dosteneme voľno, pretože Američania sú žhaví na Silvestra aj v tesnom intervale okolo pracovať. Skončilo sa to dobre, 30.12. sme po práci, okolo 17 00 vyrazili. Pred nami 8 hodín cesty - 4 hodiny po diaľniciach a zvyšok trmácanie sa horami, do U tvarovanými zákrutami a prevýšeniami, čo sa z nich cítite ako po jazde kolotočom. Nevraviac už o počasí, čo nás sprevádzalo. Hmla a teploty tesne okolo nuly, k tomu mrholeno-sneženie. Taká Jakubiskovská atmosféra:
Dorazili sme naozaj dorazení - okolo 2 ráno. To nám ale nebránilo pozabávať sa až do svitu dalšieho dňa. Ráno (rozumej 14 00) to potom chcelo ozaj silnú kávu.
Bože, veď ešte treba poslať na Slovensko SMSky. Mobily sme mali takmer všetci, rôzne značky aj operátorov, plne nabité. Nadarmo. Signál sme nemali :-)
Tí skalní sa ho pobrali autom hľadať po okolí a hrali opreteky s časom, na Slovensku (aj v Poľsku :-)) sa už totiž blížila hodina H. Iní sa zasa pustili do varenia kapustnice, nech priatelia Američania vidia, čo jedávame.
Varenie s americkými surovinami môže byť zradné. Ani šéffkuchár Radek nemohol vedieť, že Red Peppers nebude sladká paprika. Tá pikantéria bola takmer nejedlá, problémy mal najmä JT - trápi ho záha.
ďalej už nasledovala klasická, nefalšovaná *******ávka (rozumej veľa sa pilo a tancovalo). Poniektorí to ani do 24tej nepotiahli, no aj tak ich máme naďalej radi :-)
Hrali sa aj hry rôznej fyzickej a psychickej náročnosti. Strieľalo sa na vajcia postavené na fľaši,
podliezal sa šál,
hra "dobrých ľudí sa všade veľa zmestí",
poniektorí skúšali na svahoch strediska Snow Shoe svoje lyžiarske umenie,
tí menej odvážni (alebo ani nie?) sa spúšťali na špeciálnom svahu na gumených kolesách,
a iné :-)
A čo by to bol za výlet bez prekvapenia. Cesta z raja lyžiarov späť na chatu sa začala okolo polnoci, pretože dovtedy sa ešte dala zniesť horúčava v miestnom bare.
Hladina alkoholu v krvi stúpala, zato tá v nádrži prenajatého Nissana bola už od príchodu "proklatě nízko". Nič sa nedeje, dole zídeme aj na neutráli, pod kopcom je pumpa - vravel nám logika. Pumpa tam bola, pekná vysvietená Exxonka. Háčik bol v tom, že z neznámych príčin sa na noc vo West Virginii vypínajú pumpy. Jt poznamenal, že to asi preto, že nejaký vidlák prišiel na to, ako kradnúť benzín. Keď sme v noci zastavili na jednej z čerpacích staníc, ponúkol sa nám takýto pohľad: (no nevystrašili by ste sa?)
To tu iba takýmto spôsobom protestujú farmári proti vysokým daniam. Uff. Po márnom hľadaní prišiel na rad motel a jedna izba pre deväť osôb. 4 hodiny spánku, kým o 7 00 ráno otvorili najbližšiu čerpačku.
A mohlo sa s konečne späť. Bolo to dobré a bolo toho málo...ale tak to býva vždy. Vám všetkým oneskorene P.F.2006
