Tak máme sa lepšie ako pred rokom 1989 alebo nie?

Moje spomienky na prevrat sú hmlisté. A na to, čo sa dialo predtým ešte viac. Kdesi sa mi matne vynárajú pusté regály v obchodoch, nákupy v popradskom Tuzexe, návštevy života-plných baní v Rudňanoch, nápisy VB na ladách policajtov, pondelkové inscenácie, či prvomájové pochody. Doma som mal odloženú pioniersku šatku, bledomodrú košeľu, odznaky, preukazy.....Veľa veciam som vtedy nerozumel, sčasti kvôli veku, sčasti zrejme kvôli stupidite systému. Ale tu asi skončím, lebo som v perexe prisľúbil apolitickosť.

Aj tu na blogoch sa na túto tému popísalo, jedni hájili, iní odsudzovali. Za ktorou skupinou stojím? Neviem. Nesmierne sa teším pluralite tlače, slobode pohybu a prejavu, koncu cenzúram a nezmyselného fungovania trhu. Novým možnostiam. Idei integrácie do Veľkej Európy.

Čo už teší menej je fakt, že ako každá trazitívna ekonomika, aj my na ceste za blahobytom v kapitalistickom ponímaní trpíme. Máme už plne etablovanú skupinu veľmi chudobných a bezdomovcov. Máme tiež kastu tých "rovnejších medzi rovnými", boháčov, multimilionárov, čo sa zjavili ako huby po daždi. Máme drogy (našťastie aj ľudí ako Schwandtner), prostitúciu a korupciu (tú sme mali vraj aj predtým), čo moderne pomenúvame privatizácia, výberové konanie, či priame zadanie. Vybuchujú nám autá a strieľa sa z automatických zbraní, čo sme predtým videli len v Chobotnici. To je ranná etapa, nazvime ju holé hlavy. Neskoršie fázy tejto "evolúcie kriminality", ktorá ide ruka v ruke s rastom vyspelosti krajiny budú sofistikované zločiny bielych golierov (podvody s kartami cez Internet, podvody typu Enron apod..) Na to si ale budeme musieť ešte pár stoviek vybuchnutých áut a zakopaných mŕtvol počkať.

Toľko exkurz. Čo táto nová doba znamená pod strechou každého z nás - v našej rodine? Myslím, že kedysi sme mali na seba omnoho viacej času. Rodinné obedy, výlety do Tatier, turistika, prechádzky, návštevy starých rodičov, mini zájazdy do kúpeľov, spoločné aktivity. Dnes vstáva otec o 6 00 do práce, čo je tá istá hodina, kedy sa z nej po nočnej zmene vracia matka. Otec už o 20tej spí, alebo je na nejakej bokovke, za ktorú dostane hotovosť. Matka, hneď ako sa zobudí, uprace, navarí pre dve deti a buď si ľahne, alebo odchádza do práce. Obaja sú vďační za prácu, veď máme toľko nezamestnaných. Na výlety neostáva čas, rovnako ako na zdĺhavé varenie a tak dostávajú priestor čoraz viac polotovary z hyper super maxi mini marketov. Všetci sú unavení dobou, ktorá tlačí. Nájdite si lepšie platenú prácu, kupujte čo najviac a pracujte čo najviac, aby ste si mohli dovoliť, čo chcete. Zadĺžte sa a kupujte, potom sa nejako dorieši, ako sa to bude splácať (nadčasy, ďalšia práca alebo sťahovanie sa do prosperujúcejšieho regiónu bez ohľadu na to, aké väzby sa tým pretrhnú....). Rodina, ako základná jednotka každej spoločnosti sa otriasa v základoch - jej jednotliví členovia sa už ani nevidia a priestor na sociálne interakcie sa zužuje. Povinnosti rodičov sú obrovské, tlak škôl, čo musia chrliť múdrejšie a múdrejšie deti podľa požiadaviek dravého trhu je zdrvujúci.

Kde to skončí? Po príklad si zájdime do USA, čoby navyspelejšia demokracia a vzor, kde mám možnosť už nejaký ten čas rodiny pozorovať. Matka podpisuje kontrakt so synom, pretože mu neverí. Dcéra sa sťahuje z domu v 16tich a rodičov navštevuje veľmi zriedka, hoci nebývajú ďaleko. Všade sú au pairky, čo nahrádzajú rodičov, ktorí sú príliš zaneprázdnení. Putá sú veľmi slabé, pozornosť zameraná na materiálne statky (deti tu máte Playstation 2, či Xbox a hrajte sa) a deti sú osamelé a emocionálne zanedbané. Všetci pracujú ako o dušu a chcú mať VIAC a VEĽA a JEDNODUCHO a RÝCHLO. Aj napriek faktu, že rodinka býva v krásnej vile pri jazierku, má psa, chyžnú a vysokoškolské vzdelanie, je nešťastná.

Spejeme tam aj my? Myslím, že sme na dobre ceste. Vo veľkých mestách už badať prvé príznaky a neskôr to príde všade. Zastavme sa na chvíľu v tom víre hektickosti a porovnajme si, ako sme žili 10-15 rokov dozadu. Možno sme bohatší navonok ale vnútri? Ako je to tam?