Úvod do problematiky: Niekoľko rokov som pôsobil v redakcii univerzitného časopisu . Písanie, či už básní, reportáží, kritík (to mi šlo vždy najlepšie), skrátka akéhokoľvek materiálu určeného do éteru poslucháčov ŽU bolo na dlhý čas mojim hobby a neplateným povolaním popri škole. Teraz si deficit takéhoto druhu interakcie s čitateľmi vynahrádzam na blogoch. A čo si o nich myslím?
Čo všetci novinári poznajú je tlak. Tlak na ich nazvem to literárnu potenciu. Blíži sa uzávierka a šéf kričí, že do zajtra, do týždňa apod. je potrebné vyprodukovať ešte 5,5 metra textu, aby sme zaplnili číslo. A tak sa redaktor potí, píše a kvalita jeho textov trpí. Často mu pripadnú témy, ktoré sú mu cudzie, vzdialené a radšej by asi v ten deň robil policajta pochôdzkára, či iné povolanie, čo nevyžaduje napínanie šedej kôry mozgovej (použil som dobré povolanie ako príklad?). Na blogoch toto absentuje. Píšem si o čom chcem, kedy chcem a mám z toho radosť. Usmievam sa od ucha k uchu, že nemusím zapadnúť do niekým iným vyprofilovanej štruktúry, teším sa, že na mňa nikto a nič netlačí.
Okrem toho, som schopný v reálnom čase a za nulové (monetárne poňaté) náklady osloviť svoje pomerne široké auditórium čitateľov, ktorí sú navyše prirodzene heterogénni v rôznych parametroch (obe pohlavia, rôzne vekové a záujmové skupiny atď atď). Toto všetko samozrejme nebolo v našom univerzitníku možné. Existovali náklady na distribúciu (študenti behajú po intrákoch, fakultách a rozdávajú a agitujú a vysvetľujú a ...), tlač (Jožo tlačí na izbe na svojej tlačiarni pauzáky, potom s nimi letí do edičného strediska, kde za peniaze školy vytlačí vytúžený a po dlhom čase u vedenia školy vylobbovaný 1000 ks náklad) a iné. Na blog.sme.sk je potenciál čitateľov omnoho väčší a navyše to nie je len skupina prevažne technicky zameraných ľudí v pomere asi 95 percent muži a 5 percent ženy, čo akosi zablúdili alebo sa inak zbláznili. Nehovoriac o tom, že príprava časopisu je ďalej časovo a organizačne náročná, že spätná väzba od ľudí je kvalitatívne úplne inde (okamžite vidím reakcie na svoje výtvory, môžem na ne ďalej flexibilne a rýchlo reagovať a rovnako rýchlo a flexibilne dostanem odpoveď...) a mnoho ďalších faktorov.
Záver: Milujem to "novinárčenie". Tentoraz moje privátne. Učím sa písať akosi inak. Chcem osloviť davy. Nie nechcem byť honorovaný. Áno túžim aj po vysokej karme, po popularite, veď to bude odraz toho, že to robím dobre. Chcem byť čítaný, chcem aby moje články ľuďom čosi povedali, možno aj pomohli. Snáď nemám privysoké ašpirácie. Každopádne veľmi ďakujem zainteresovaným persónam, že mi umožňujú realizovať moje hobby. A to nie hocijako, ale par excellance a v modernom šate. Ani neviem, ako sa Vám "Bellovci" odvďačím. Dúfam, že vystačí ozaj úprimné poďakovanie:
Ďakujem a držím palce pri ďalšom vylepšovaní nášho mikrosveta BLOG.SME.SK. Vivat blogy, nech žijú...
