Môj terajší vzťah k matérii alebo čomu som sa v USA priučil…

Rodinu som nevidel ani nepamätám, medzitým k nám zavítala aj „zubatá“ a donútila ma precvičiť si bolestné klišé „úprimnú sústrasť“, čo je jedna z vecí, ktorú sa asi nikdy nenaučím povedať bez toho, aby som si až v póroch neuvedomoval, aká je zbytočná a ako nič neuľahčuje a nerieši. Posúva všetko do spomienok a tie sú každým dňom bledšie. Pohreb, svadba….ako v tom filme, len ja som stále akosi „mimo“ diania. V Spojených štátoch amerických, kde je všetko jednoduchšie…zradiť, zabúdať, zmeniť sa od základov, zabudnúť na všetko, čo bolo. Až sa čudujem, ako ďaleko od domova treba zájsť, čo všetko je potrebné skúsiť a zažiť, aby si človek uvedomil pravdu o sebe a o ľuďoch, o ktorých si myslel, že ich dokonale pozná. Pravdu o tom, kto vlastne som. Zdá sa mi, že som už niekto iný. Bojím sa, ako sa vysporiadam s kultúrnym šokom pri návrate domov – do Európy. Už si nechcem kupovať luxusné, drahé „fáro“ a potom v ňom jazdiť sám. Už nepotrebujem štýlový mobilný telefón, ktorý mi všetci naokolo závidia, no nemám z neho komu zavolať. Už nemám ašpirácie byť „zabezpečený“, oveľa radšej s nostalgiou spomínam, ako som sa šiel s partiou opiť z posledných peňazí určených na čosi úplne iné. Chcem sa tešiť z každého dňa prežitého s NIEKÝM a pre NIEKOHO. Ľudský aspekt je to jediné, na čom záleží. Viem, že aj ja na to často zabúdam a skúšam to zmeniť. Predsa prvý krok k zmene je uvedomenie si jej nutnosti. Kde sú moji priatelia dnes? Rozlietaní po celom svete…no ja ich mám stále pod jednou strechou – v mojom srdci. Teším sa na deň D – deň návratu domov. Ako sa vraví, človek už je raz taký, že si veci váži, až keď ich stratí. Ja už viem, čo som stratil a veľmi to chcem znovu nájsť...