Z exilu (a len tak)

Môj najlepší kamarát sa pred pár dňami oženil. Skromne a bez pompy - len tak z lásky. To sa tu tiež veľmi nenosí. Lepšie dôvody sú ekonomické, vízové, tehotenské, tínedžersky bláznivé, či premysleným marketingom zaváňajúce. Už dlho sa tým vyhrážal a ja som mu za každým hovoril, nech sa neopováži, kým neprídem. Opovážil sa. Nie preto, že by chcel protirečiť, ale asi preto, že som tu už pridlho. Fotky boli ozaj pekné. Zametali sa črepy, krájala sa torta, tancovalo sa...prišli aj blízki priatelia, dokonca spoza hraníc. Možno si neskôr budem môcť pozrieť videokazetu či DVD. Sesternica ide na vysokú školu. Brat beháva za školu a má dobré výsledky. Mama prišla o prácu. Rozpadá sa nám vláda, ale v športe sa nám darí. Bravo. My sa zatiaľ snažíme prežiť pomerne silnú hurikánovú sezónu – minule to bola Florida, teraz New Orleans. Zatiaľ máme štastie a neštastie iných cítime len na cenách benzínu.

Nad Outer Banks stále veje ten istý, nepríjemný septembrový vietor a diaľnice už odprevádzajú aj posledných skalných turistov. O chvíľu tu zostane len zopár „lokálov“ a my. Legálne, nelegálne, akokoľvek. Pripravujeme sa na prežitie zimy. V marci potom privítame novú sezónu, nových turistov, nové prozaické problémy. A tam doma sa možno nič zlé nestane, nič veľkého nezmeškáme a všetci a všetko na nás počká a ostané také, ako sme to videli naposledy. Radi sa klameme touto ilúziou – je to náš najobľúbenejší sebaklam. Naša náplasť na pochybnosti o životnom smere, na strach z návratu a šokov, čo tam doma (kde je to doma?) číhajú. Nuž ale hlavu hore, veď sme si predsa dali sľub.

„Sľubili sme si, že pôjdeme proti slnku a nikdy z nás neurobí slepcov.“ (Z maturitného oznámenia, Gymnázium SNV, 1998)