Keď si tvoril jeho dušu, vedel si, že raz bude svätá.
Chcel si, aby sa vyváľal
v bahne tohto sveta.
Dal si mu telo.
Stal sa synom zeme.
Poslanie do života.
Malo to zmysel...
Teraz to vieme.
Búrlivá mladosť.
Boh na periférii býva,
za kamarátstva, školu
i letectvo sa skrýva.
Kto vtedy tušil,
že raz bude Boží,
že svoj život
do rúk Otca vloží?
Chalan,
ako mnohí iní,
zodpovedný za svoje činy.
Chalan,
čo chcel lietať v oblakoch,
preletieť život
v skokoch i v padákoch
Chalan
čo letom v rogale kričí: „Kde si?
Bože ak chceš, chyť ma za pačesy!
Nevidím ťa! Nie si – to je pravda istá,
hlúpi sú tí, čo veria v Boha – Krista.“
Budúcnosť skvelá sa pred ním vinie,
duša hriechom, prachom pýchy hynie.
Boh nechce stratiť slepé dieťa sveta,
túži, aby cesta dní bola stále svätá.
Ozval sa.
Jeho hlas znel kruto.
Bolo nám Mirka veľmi ľúto.
Poznali sme koniec i bolesť tela,
čia duša by sa v utrpení nezachvela?
„Skleróza multiplex“ – ozýva sa svetom,
nebudeš lietať, spievať svojim deťom.
Čoskoro vozík a dve kolesá,
vymeníš za prechádzku do lesa
Tvoj svet sa zo dňa na deň zmení,
a ty ostaneš v tele ako vo väzení.
Prognózy, búrky, ticho i slová,
vrážajú meče do srdca znova.
Samota, beznádej, odhodený kríž,
vo tme, aj za vidna vtláčal sa blíž .
Boh vstúpil. Nevysvetlil prečo...
Chcel od teba dar i darovať ti niečo...
Prebdené dni i noci,
zaťaté päste i otvorené dlane,
pohľady do seba, ešte nepoznané...
Musel si vykročiť – cesta celkom iná
ostala otázka: „Čia že je to vina?“
Prijal si Boha do svojho života,
na zemi ťa zaplavila jeho dobrota.
Plakal si. Po rokoch opakoval stále:
„Boh nie je v nebi, nenoste okuliare.
Plazí sa po zemi a človeka hľadá,
Dajte sa nájsť, to je moja rada.“
Stalo sa...
Boh bežal k tebe – objal ťa a dal ti nové šaty,
chodili sme za tebou a bol si ku nám zlatý.
Modlil si sa.
Rozprával.
V očiach nosil kúsok neba.
Zabúdal na seba,
a dával Krista ako krajec chleba.
Čas Božej priazne, keď mohli sme s tebou byť,
Ježiš bol tak blízko, v bolesti sa dal velebiť.
Bol v tebe a hoci si už nerobil kroky,
žiješ v našich srdciach po celé tie roky.
Čas, keď rozprával si sa s Božou Mamou,
v pozemskej púti najlepšou známou,
radosť, slávu i bolesť miešal si s utrpením Krista.
On ťa počul – to je pravda istá.
Vedel si, že svätí v nebi sú tvoji kamaráti,
a hoci čas pozemskej púte sa ti krátil,
tvoje srdce tajomnou láskou bilo,
celé nebo sa do jeho hlasu skrylo.
Pár dní pred smrťou stretli sme sa spolu,
nehľadel si na zem a na ľudí dolu.
Domov ťa tiahlo, chcel si ísť k Mame,
poznať veci, pre mňa tak nepoznané.
Hovoril si, že sa ku mne vrátiš z neba,
dovedieš ma k tým, čo ľúbia teba.
Šeptal si veci, ktoré sa v budúcnosti majú stať,
sľúbil si, že ma na ceste života budeš sprevádzať.
Prosila som, aby si ostal,
no ty si opakoval znova:
„Vrátim sa k tebe,
som na ceste do domova“
Na moje narodeniny si mi chcel dať skvelé dary,
odišiel si do neba, s odkazom, nech sa mi darí.
Odišiel si a predsa si ostal s nami,
cítim tvoju prítomnosť,
usmievaš sa, si Láskou milovaný.
Mirko,
keby si žil na zemi, pošlem ti SMS snáď,
no oslavuješ v nebesiach, ja neviem čo ti dať.
Máš všetko a verím, že strážiš moje kroky,
ďakujem Ti za tie požehnané roky.
Za chvíle, keď som mohla pri tebe stáť,
cestičku do neba z diaľky sledovať.
Ďakujem za modlitbu, jednoduchosť i radosť z neba,
za to, že si lámal srdcia, že si lámal seba.
Ďakujem za priateľstvo, ktoré hrobom nezatvára bránu,
každý deň sa Ti zverujem pod ochranu.
Všetko najlepšie – to je fráza iste,
daj, aby sme sa spolu stretli,
Pán života i smrti – Ježišu Kriste
