Pozerám.... vidím.... píšem....Viem, že sa dotýkam ľudských bytí....a tak posúvam seba aj iných vpred...som SpiSoVateľKA Zoznam autorových rubrík: Predškoláci, Ach jaj, Z môjho pera, A zázraky sa dejú, Adamoviny, niečo pre zmysel života, Súkromné, Nezaradené
Supermarket. Dnes začínajú akcie. Ideme z rehabilitácie, a tak sa stavíme na nákup. Túlame sa pomedzi regále. Otec na invalidnom vozíku a mama pri ňom. Ešte toto a tamto treba kúpiť.. Čítam lístok, čo som si napísala.... Keď v tom....
„Prosím ťa, mohla by si to objednať? Prosím objednaj to. Prosím!" No čo vám poviem, zlomila ma. Moja mama. Hoci sa "to" dá kúpiť aj v obchode, ktorý je vzdialený štyridsať minút jazdy autom, prehovorila ma. A tak som sa pustila do objednávania cez internet.
Dnes som brázdila po obchodnom centre. Oči zabodnuté v papieri, na ktorý som si poctivo napísala, čo nám ešte treba kúpiť k štedrej večeri. Zdalo sa, že úlohu, som úspešne splnila a vybrala som sa ku pokladni. V tom som si všimla istého pána, ktorý platil o „uličku" ďalej a so záujmom si ma obzeral....
Realita. V živote som sa stretla mnoho krát s našimi milými i nemilými zamestnancami, či zamestnávateľmi v zdravotníctve. Niektorí ma povzbudili, iní... veď posúďte sami. Realita je zaujímavá....
„Máme to my ale svätého pápeža." - hlási nahlas babka a poťahuje mi tašku. Snaží sa nadviazať dialóg a tak si skrátiť dlhé čakanie v rade na lieky.
Sedím za počítačom a klikám. Emailová schránka sa nemôže sťažovať na prázdnotu. Nenudí sa. Gúľa očami a oznamuje mi správu za správou. Snažím sa odpovedať, teda aspoň na tie, ktoré považujem za dôležité...
Otvorili sa dvere. Moja podarená kámoška, ktorá chodí na seansy k istej "pani" neustále sa hrajúcej s kartami, behajúcej s akýmisi prútikmi a „čumiacej" do gule, dávajúcej energiu, vošla do nášho domu.
Nedeľa popoludní. Slnko sa opiera o hroby a ja sa pomaly prechádzam pomedzi ne. Dnes by mal môj kamarát narodeniny a tak som prišla blahoželať, netušiac, že sa cintorín zmení na politickú prednášku
Už niekoľko týždňov otváram oči.... Malý drobec Vladko vchádza do triedy so slzami ako hrachy...
Hľadala som svoje povolanie ... No poviem Vám, nie je to ľahké... teda aspoň nie pre mňa...
Sú ľudia, ktorých voláme „manipulátori“.... Ich životný program sa volá „JA“ a „Iba ja.“
V poslednom čase sa čoraz častejšie ozýva nežnejšie pokolenie a vyjadruje svoje odhodlanie: „ Ja to zvládnem sama.“ „Aj sama vychovám dobre svoje dieťa ! Dokážem to!“ „A ty si myslíš, že neviem zatĺcť klinec do steny?“ „Som silná a všetko dokážem. Nedám si zničiť život tým nemožným chlapom...“
Malý Peťko so svojou starou mamou trávil svätú omšu vonku. Obaja sa postavili priamo pred park, v ktorom pred niekoľkými dňami zasiali trávu. Ešte nevzišla. A tak sa malému Peťkovi zdalo, že stoja pred haldou hliny, s ktorou sa dá celkom dobre hrať
Za týždeň mojej „podovolenkovej“ a „poprázdninovej“ aktivity sa toho zomlelo Naozaj veľa. Moji predškoláci ma zavalili nespočetným množstvom informácii, zážitkov i humorných príbehov. Niektoré z nich mi však vyrazili dych. Pomôžete mi ho predýchať?
Stáva sa aj vám, že si o vás z času na čas niekto utrie svoj jazyk a ústa aj napriek tomu, že nie ste servítka, ale „homo sapiens“ - teda človek chodiaci po tejto zemi?
Ráno sa u nás začínalo ako zvyčajne... Kokršpaniel Bystrík zobudil ocka, aby šli spolu na prechádzku. A tak sa aj stalo... Lenže...
Kráčala som po pešej zóne. Oproti mne šiel pán s výraznými hnedými očami. Pri jeho pohľade sa človeku zdalo, že mu vidí až do žalúdka. Zastavil ma a predstavil sa: „Prepáčte, ja som liečiteľ.“
Ja áno. Ale dozvedela som sa to až po skončení omše. Priznám sa, že to ohrozilo všetky moje teologické vedomosti, ktoré som si do hlavy tlačila celých päť rokov... :- D
