Bolo to práve vtedy, keď sme sedeli sme na drevených laviciach a popíjali minerálku. Rozprávali o živote a o chorobách, ktoré nás stretli počas uplynulých dní. O sile priateľstva i samote, ktorú musíme prijať.
Zaflekovanie kolies nás vytrhlo z našich trápení. Biela palička zasvietila viac ako všetko ostatné. Nasadili sme si srdcové masky: súcit, strach, povzdych, že naše problémy nie sú ničím, oproti tomu, aké ich má on. Mlčali sme.
„Ja ho poznám." Prerušil ticho môj známy, keď sa ku nám blížil muž z auta. „Je to nevidiaci novinár. Volá sa Michal Herceg. Robí pre Slovenský rozhlas. "
Prikývla som. Vedela som, že má prísť, aby sme sa porozprávali o mojich knihách, ktoré som niekoľko minút mala začať prezentovať. Držal sa Magdinho pleca a kráčal.
„Ako môže byť niekto kto nevidí, novinárom?" - spýtal sa môj otec a jeho ruky sa dotýkali kolies invalidného vozíka.
„Môže, ale iba vtedy, ak neprestane bojovať a nevzdá sa." Zaznela odpoveď od stola.
Bolo mi jasné, že tento človek nám dal prvú lekciu skôr, ako sa spolu osobne stretli.
Pozdravili sme sa. Podali sme si ruky. Triafal pomerne presne. Jeho pokojný hlas zrušil všetky rozpaky, či obavy a nikto zrazu necítil potrebu ľutovať ho. Vyžaroval z neho pokoj a láska, úcta k človeku, zapálenosť pre dobré dielo, ktoré robí....
Magda ho zverila do našej strarostlivosti a šla pripravovať „akciu o anjelikovi Riškovi". Sadli sme si, objednal si kávu a vytiahol „nahrávatko."
Za iných okolností by boli mojimi spoločníkmi „brat chaos a sestra panika", ale na túto autogramiádu zabudli prísť. Možno preto, že tam bol on - Michal. Kto vie.
Pri našom rozhovore som si uvedomovala, že vidí viac ako ja. Lebo na svet pozerá stále s láskou. Ďakuje za to, čo ja vnímam ako samozrejmosť. Počúva a pýta sa. Premýšľa a nejde mu o prestíž, alebo slávu. Ide mu o konkrétneho človeka, s ktorým práve rozpráva.
Aj keď to nemá v živote ľahké, vždy v ťažkostiach objaví kúsok dobra. Jednoducho nájde niečo, z čoho sa môže radovať.
Chce žiť. Chce pomáhať. Pracovať a tvoriť.... Prekonáva prekážky a dovolí ľuďom, aby mu pomáhali.
Položí vám ruku na plece a vy ho sprevádzate. Môžete byť na chvíľu jeho očami, ktoré sa na svet pozerajú akosi radostnejšie. Nie preto, že ste na tom zdravotne lepšie ako on, ale preto, že môžete čerpať z pokoja, ktorý z neho vychádza..., z prítomnosti lásky, ktorá iste bolí, ale aj uzdravuje.
Po rozhovore so mnou sa odobral k Danovi. Ten spolu s deťmi maľoval obrázky pre Anjela Riška. „Videl som vás v meste." Povedal, aby nadviazal dialóg. „No to je pekné, ale ja som vás nevidel." Odpovedal Michal a obaja sa rozosmiali. Aj bez slov im bolo jasné, že „vidieť" a „vidieť" nie je to isté.
Niečo sa vo mne zlomilo. Cestou domov som premýšľala nad ľudskými pohľadmi a predsudkami.
Čo chceme vidieť? Nevidiaceho, ktorému treba pomáhať - a na to nie vždy máme chuť?
Človeka, ktorý vďaka svojmu „inému obdarovaniu", má sedieť za dverami svojej izby a netúlať sa po svete s „nahrávatkom." ?
Niekoho, pred kým, máme rešpekt, lebo nevieme, ako sa máme s ním rozprávať, aby sme mu svojim slovom neublížili?
Alebo....
Človeka, ktorým sa môžeme nechať obdarovať.
Vykročiť na chvíľu spolu s ním v jeho „topánkach", vidieť ako vníma svet a jeho hodnoty.
Nabrať silu tam, kde hovoríme, že jej už niet....
Michal netuší, že dnes som si ho vzala na mušku. A nemyslím si, že bude nadšený. Ale chcem, aby ste o ňom vedeli a aby ste ho spoznali ako človeka, ktorý sa nevzdal v boji so životom.
Vidí viac, ako mnohí z nás...
A hoci má sto, ba tisíc dôvodov na kritizovanie a šomranie, hľadá vždy to pozitívne....
Michal, ďakujem, že žijete medzi nami.
