Túto otázku som si položila, keď mi zverili úlohu, o ktorej sa mi ani nesnívalo. Bolo to v čase, keď som na pero ani veľmi nepomyslela, hoci ak ma to „TO“ drapne, tak ho z ruky nepustím...
Sadla som si ku „kompu“ / Len pre vysvetlenie: je to slovo, ktoré som si osvojila na jednom z mojich túlavých chodníčkoch a znamená počítač/ a rozmýšľala, hľadala slová ale márne.
Potom prišla druhá etapa – okusovanie ceruzky – našťastie bola položená vedľa „kompu“, ale ani to nepomohlo.
Márne som lovila v pamäti aj vtedy, keď som sa pohodlne posadila na koberec... „Novinárska slina“ neprichádzala.
Vyšla som zo svojej pracovne. Ale bola som vrátená. Vraj sa mám venovať písaniu... Veď bolo objednané...
Prevrátené oči a jemne škrípajúce zuby som si vzala so sebou...
A tak si tu sedím a snažím sa niečo vyšpekulovať, zjemniť, zosúladiť... a namiesto harmónie sa v mojom vnútri zdvíha nevypovedaná otázka: „ Je vôbec možné písať na objednávku?“
PS: A vie, vôbec ten, kto vás požiada o niečo také, že „novinárska slina“ nie je vždy po ruke?
Písanie a čas strávený s perom, alebo s prstami na klávesnici je dar, ktorý prichádza i odchádza. Prichádza s presvedčením srdca a odchádza?... Ozaj, prečo?
Skúsim na to nájsť odpoveď možno nabudúce.
