Lúči sa pri dverách s maminou, ako malé trojročné batoľa, neodchádzajúc od nich, bez prísľubu, že keď v škôlke „vydrží" neminie ho odmena - sladká, alebo hračková, alebo studená zmrzlinová...
Keď mamka zatvorí dvere. Vlado sa na ne hrdinsky pozrie - veď už má 6 rokov - utrie si akože "slzy" - a čuduj sa svete, zavalaší : "C - aj tak mi kúpiš čo chcem!"
Keďže som to už nejako nevedela preglgnúť a videla som, ako ten drobec ovláda neviditeľnými citovými väzbami svoju mamu, pokúsila som sa o zopár rozhovorov. Tak na strane maminy, ako aj na strane dieťaťa.
Nepomohlo. Mamina sa na mňa pozerala ako na „leva", ktorý vstúpil do jej osobného teritória.
A malý Vladko, zízal na mňa s nevyslovenou otázkou : „O čo ti vlastne ide?"
Keďže tlak z mojej strany bol pomalý, hovoriaci o tom, že maminu máme poslúchať, že nás má rada, že jej máme pomáhať... malý rezignoval.
Až v jedno ráno prišiel s novým nápadom: „ Chcem ísť do inej škôlky!!!" Začal kričať pri dverách.
A tak ranné "divadelné predstavenie" dostalo novú štruktúru. Mamina okamžite sľúbila, že začne vybavovať novú škôlku. A keď sa plač stupňoval, povedala, že to urobí "hneď."
Snažila som sa ju presvedčiť, aby sa neunáhlila, ale ona obhajovala svoje dieťa a tvrdila, že nie je schopné adaptácie na nový kolektív.
Chcela som sa jej pripomenúť, že s týmto „postrehom" prišla za mnou pred niekoľkými mesiacmi, keď Vladka ku nám prekladala z inej škôlky.... ale nepomohlo. Tak som jej zaželala, aby našla pre svojho syna super škôlku.... a rozlúčili sme sa.
Dvere sa zatvorili. A Vladko prišiel za mnou. „Vidíš, vravel som ti! Mamka spraví ako ja poviem."
Nezmohla som sa ani na slovo, len som si pomyslela: „Trpezlivosť moja, neopúšťaj ma!!!" Keď sa mi provokačne pozeral do očí, zamrmlala som : "Vladko, keď si myslíš, že je to tak dobré...?" A dostala som vysvetlenie: „Je to dobré tak, ako to chcem ja!" Dupol nohou a stratil sa medzi hračkami.
Je večer. Sedím a premýšľam... Myslím na maminu, ktorá sa nechá vydierať svojim dieťaťom. A je mi smutno, keď si spomeniem na Vladka, ktorý sa „vyžíva" v tom, že si vie vydobiť všetko, čo chce.
Kde sa stala chyba? Kedy treba začať vychovávať dieťa? Kedy mu stanoviť „mantinely"? Čo robiť, ak sa stane rodič otrokom....? Ako stáť pri týchto ľuďoch?
Neviem. Nepoznám celkom presne odpovede na tieto otázky... ale myslím že spoločne by sme ich mohli nájsť... Alebo sa podeliť so skúsenosťami... veď aj preto je tu "diskusia".
