Milý Rasťo,
zajtra – teda už o pár hodín budeš oslavovať svoje 10.- te narodeniny pre nebo.
Keby som oslavovala s tebou, priniesla by som ti nejaké CD a podarovala by som ti aj svoju 12 strunovú gitaru.
A možno by si mi povedal, že ju nepotrebuješ, lebo v nebi máte všetko a poznáte všetky piesne sveta. Ste ponorení do niečoho takého, čo ani oko nevidelo a ucho nepočulo...
Chcela by som oslavovať s tebou, no Boh to chce inak. Ja ešte deriem topánky, kým ty stále žiješ v mojom srdci.
V dnešný večer ti chcem poďakovať, za to, že si sa nevyzul, keď si vstúpil do môjho života. Ďakujem ti za tie hlboké stopy tvojej radosti, ochoty počúvať, povzbudzovať a sprevádzať.
Pamätám si na naše prvé stretnutie. Ty a gitara. Radostná tvár a pieseň: „Čakajú ťa nástrahy...“ Bolo to pár dní po tom, čo som sa presvedčila, že existuje Boh. Bolo to na púti v Skalke nad Váhom, kam chodím každý rok... Hral si a spieval z celého hrdla...
Keď bola tma a ja som sa pozerala na rozsvietený Trenčín, prišiel si ku mne a povedal si: „Boh chce, aby sme takto svietili. Nie je to úžasné?“ Toto mi nikdy nenapadlo, no verila som ti, pretože tvoje oči naozaj svietili. Smial si sa môjmu nechápavému pohľadu. Ostal si pri mne. A rozprávali sme sa ...
Neskôr si mi prišiel povedať, že chceš byť kňazom. Vôbec som sa nečudovala tvojmu rozhodnutiu. Tešila som sa z neho. Šlo z teba niečo nezvyčajné. Svojou radosťou si vedel zapáliť aj moje srdce.
Priznám sa, že som sa tešila na každé prázdniny. Občas si zabehol ku nám a rozprávali sme sa. Neboli to iba prázdne slová. Hovorili sme o ceste, po ktorej nás vedie Ježiš. A tá nebola už vtedy ľahká. Mali sme v srdci túžby, ktoré sme nevedeli zrealizovať.
Spomínam si, ako veľmi si túžil ísť na misie na Ukrajinu. Koľko nocí si strávil pred Pánom a pýtal si sa: „Pane prečo, prečo mi dávaš do srdca túžbu, aby som šiel? Ako mám naplniť tvoje prianie?“
Odpoveď neprichádzala. A tak si čakal a študoval. Raz cez jarné prázdniny sme šli s deckami na výlet do tvojej farnosti. Pamätám si na radosť s akou sme sa obaja zvítali. Ušli sme na chvíľu na cintorín, aby sme boli sami. Vtedy mi nenapadlo, že je to práve ten cintorín, na ktorý o pár rokov pochovajú tvoje telo. Sedeli sme pri kríži a rozprávali... Už neviem o čom, ale zakecali sme sa tak, že sme potom utekali späť...
Rastík, ďakujem ti aj za posledné stretnutie u nás doma. Bolo to pred mojim odchodom do kláštora. Prišiel si si po moju prvú gitaru. Darovala som ti ju, lebo si ju potreboval na misie. Sedeli sme v kuchyni a ty si ma učil hrať pieseň: „Ako vtáčik v klietke spieva žalostne, tak aj ja ti Pane Bože spievam...“ Nepamätám si ju celkom, hovorila o túžbe po slobode, o túžbe človeka, ktorý ti chce patriť celým srdcom a celou dušou...
Pamätám si to lúčenie. Noc. Na nebi hviezdy. Pozerali sme sa hore. A hovorili sme si, že Boh má pre nás pripravených toľko milostí, koľko je na nebi svetiel. A že svetlá dáva preto, aby sme aj my boli svetlami... A sľúbili sme si, že budeme na seba myslieť v modlitbe, aby ani jeden z nás nezhasol...
Z času na čas sme si vymenili listy. Písal si o svojich túžbach. O tom, ako sa tešíš na kňazskú vysviacku. O svojej prvej kaplánke, o ľuďoch, ktorých ti Boh posiela do cesty...
A nikdy si nezabudol pridať povzdych, že nevieš čo s tou svojou túžbou byť misionárom na Ukrajine. Povzbudzoval si ma a pripomínal mi hodnotu svetla... hodnotu hviezd i Božieho prísľubu, že sa o nás stará... Vždy som sa tešila, keď som našla niečo od teba. Písal si pravidelne a nezabúdal si.
Bol si kňazom. A šiel si so svojimi veriacimi na púť do Medžugoria. Hľadal si všetky dôvody ako tam neísť, ale niečo ti vravelo, že tam musíš vkročiť. Priznal si sa. Keď si tam slúžil poslednú svätú omšu, na prekvapenie všetkých, si okrem iného povedal: „Panna Mária, prepáč. Nechcel som sem ísť. No teraz viem, že tu mám byť. Nevedel som, čo odo mňa chceš, ale teraz zverujem celé svoje kňazstvo, celý svoj život Tebe a viem, že budeš so mnou na moje krátkej ceste do neba.“ Nikto nechápal obsah tvojich slov, a možno ani ty sám. Modlil si sa tam za misie a dostal si poznanie, že Mária je s tebou...
Prešlo niekoľko týždňov a ty si dostal možnosť ísť vystriedať jedného kňaza, ktorý sa chcel vrátiť z Ukrajiny. Stačilo povolenie od biskupa. Šiel si za ním.
Zajtra tomu bude 10 rokov. Stretli ste sa v deň, keď si pripomíname ako Mária zaniesla Ježiša do chrámu a ako ho Simeon vzal do svojho náručia a nazval ho svetlom na osvietenie pohanov...
Biskup ťa prijal. A dostal si jeho požehnanie. Keď si odchádzal, položil ti ruku na plece a spýtal sa: „ Rasťo, tie misie ťa môžu stáť aj život. Si pripravený?“ Ostalo ticho. Nehovoril si nič, čo by si si predtým nerozmyslel. Pozrel si sa mu do očí a povedal si: „Áno, som.“ Prisľúbili ste si modlitbu a ty si sa ponáhľal domov oznámiť, že sa splnil tvoj najväčší sen.
Potom si sa ponáhľal do farnosti. Pár kilometrov od rodného domu vyletel na teba kamión a.... zrazu si nepotreboval ísť na Ukrajinu. Boh ti v tej chvíli dal iný cestovný lístok – lístok večnosti.
Odišiel si....
Rasťo, keď som sa to dozvedela, bolo mi veľmi ťažko. Chcela som, aby si žil a myslela som si, že som stratila jedného z najlepších priateľov. Stále som čakala, že prídeš, že napíšeš, že zapáliš moje srdce novou iskrou lásky k Bohu. Chcela som počuť tvoj hlas, hlas gitarových strún, ale jediné, čo mi ostalo, bolo pár tvojich listov a piesne nahraté na MC kazete...
Cítila som, že sa naplnila pre teba pieseň, ktorú si ma v tú noc učil: „Ako vtáčik v klietke spieva žalostne...“ – už dospieval. Bol si slobodný a jediné, čo mi dodávalo trocha radosti bola veta, ktorú si v ten deň povedal na biskupskom úrade: „Áno, som pripravený...“
Ty vieš, že mi chýbaš. Vieš, že myslím na teba vždy, keď sa pozerám na hviezdy a hovorím ti: „Rastík, postaraj sa o mňa tak, ako sa Boh stará o svoje hviezdy.“
Rasťo, vieš že si odišiel práve vtedy, keď si Cirkev pripomína „Deň zasväteného života“ – teda majú sviatok všetci, ktorí darovali život Bohu?
Teda aj ja... ?
A tak ti v závere tohto môjho listu chcem poďakovať aj za tento detail.
Veď ak sme občas spolu oslavovali na zemi, môžeme oslavovať spolu aj teraz, hoci ty si už o „poschodie vyššie.“
Mala by som ti k tvojim narodeninám pre nebo niečo zaželať. Keby si bol na zemi, nebol by to problém, ale teraz? Keď si naplnený Plnosťou všetkých Plností?
A tak ti želám, aby si zajtra želal všetkých tým, ktorí na teba myslia plnosť lásky, ktorá svieti pre iných aspoň tak ako hviezdy v dnešný večer.
A mimochodom, teším sa na stretnutie s tebou v nebi.
Prosím, vypros mi šťastnú cestu...
Tvoja sestra Maca – alebo teraz už Damiána
