Prvý krát som ťa stretla, keď si mala tri. Tvoja mamina ťa držala za ruku a spolu ste kráčali po lúke držiac, či žmoliac, v dlani zvädnuté zvončeky. Môj hlas ťa vyľakal a rozplakala si sa.
Mama ťa vzala na ruky a podišli ste ku mne. Vzala tvoju malú ruku do svojej a dovolila tvojim malým prstom, aby prechádzali po mojej tvári, pričom ti do uška šepkala: „Toto je dobrá teta. Pozri má vlásky, rovnako ako ty, má noštek, tu má očká, tu ústa, tu má jamky, keď sa usmieva..." Stíchla si. Nemo som stála a z oka mi vypadla slza. Vtedy sa mi tvoja mamina pozrela do očí a povedala: „Naťka nevidí, ale vie o ľuďoch viac, ako si myslíš..."
Rástla si. Raz za dva roky sme sa stretli. Občas som dostala list o tebe, o tom, ako sa učíš chodiť, ako lozíš a aj bez „očí" presne poznáš všetky detaily vášho bytu. Občas mi mamina písala o tvojom tvrdom pristátí i o radosti, ktorú si mala, keď si sama napísala prvé slovo i prvú vetu v „tvojej škole". Bola z teba hrdá žiačka, ktorá okrem svojich milujúcich rodičov mala a dodnes má svojho slepeckého psíka Rona....
Dnes chodíš sama do obchodu, prejdeš po meste a navštíviš svojich známych. Stávaš sa veľkou. Hoci nevidíš, nie si zatvorená za dverami vášho bytu. Vychádzaš von. Tešíš babičku, navštevuješ chorých, občas zájdeš do škôlky, najmä vtedy, keď počuješ z okna veselý detský smiech.
Deti vedia, že si „iná" a ty vieš, že ťa ľúbia. Sedíš s nimi na lavičke a rozprávaš im rozprávky, ktoré si sama kedysi počúvala od nás - dospelákov. Do tvojej ruky dávajú veľkú žltú kriedu a vedú ju tak, aby si na chodník namaľovala slniečko. Potom sa spolu s tebou tešia a skáču ti okolo krku...
Máš i veľkých priateľov. Sú to mladí z vášho sídliska. Prídu, rozprávajú o svojich radostiach i o problémoch s „fotrovcami". A ty? Ty si ich slniečko bez vonkajšieho svetla. Počúvaš, radíš, hovoríš to, čo v sebe cítiš... A si pre nich darom. Jednoducho patríš k ich životu...
Áno viem, nebolo to vždy tak. Pred troma rokmi si sa aj ty bila o svoje miesto na zemi. Nevedela si existovať sama. Cítila si, že nevieš robiť obyčajné veci, ktoré robíme my „vidiaci". Nevieš si olúpať jablko bez - 80% ného rizika z toho, že sa neporežeš nožíkom... Nie si si istá, či nepreleješ vodu do kvetináča, keď polievaš kvety v dome a nevieš ani to ako skončí tovar v regáli obchodu, do ktorého si práve vošla... Bola si presvedčená o tom, že nevieš nikomu pomôcť, že si ako malé decko, o ktoré sa každý musí iba starať... A bolo ti z toho na nič.
Sedela som pri tebe a nevedela som, ako ti mám pomôcť. Bola som bezradná rovnako ako ty, hoci som si bola istá, že to čo mi hovoríš, nie je pravda.... Jediné, čo som cítila bolo, že ťa mám objať... A tebe z očí bez toho, aby si to mohla vidieť, padali slzy.
Vzlykala si a v ruke si držala červené jablko. Vtedy sa pri nás zastavilo chlapča a obzeralo si nás. Počula si jeho kroky a tak si si zotrela z očí slzy. Bolo však neskoro. To malé 5 ročné stvorenie sa na teba zahľadelo a vraví: „Neplač, lebo si vyumývaš očká. Alebo si smutná ako ja?" Zmĺkla si. Nevedela si klamať a tak si prikývla. Paťko sa vyšplhal k tebe na lavičku a ešte lepšie si ťa obzeral. Pýtal sa na dôvod tvojho smútku. Nechcela si o tom hovoriť a tak si mu položila proti-otázku. „A ty? Prečo si smutný?" Dostala si odpoveď: „Lebo moja mamina mi povedala, že moje srdiečko je slepé!!! A ja predsa vidím očami!!!"
Ostalo ticho. Prerušil ho Paťko. Porozprával nám o tom, ako hodil kameň do svojho kamaráta, len preto, že mu vzal auto, na ktorom on - „pán šofér" - chcel odviezť piesok na stavbu. Keď jeho kamarát začal plakať, prišla mamina a s krikom mu povedala, že má „slepé srdiečko" - tak vzal nohy na plecia a ušiel.
Nati, pamätáš na to, ako si chytila to malé dieťa okolo pliec a povedala si: „Neviem, či hádzať po niekom kamene je správne. Keby tak niekto hodil kameň do teba, páčilo by sa ti to?" Malý stíchol.... a ty si pokračovala: „Viem, že nie. Ale to všetko sa dá napraviť. Choď za svojim kamarátom a povedz mu: „Prepáč", objím ho. A pekne sa spolu hrajte..."
Paťkovi sa to celkom páčilo. Ale neodchádzal, neustále zazeral na to tvoje jablko až zo seba dostal: „Myslím, že moje srdiečko začína vidieť... Prosím ťa, daj mi to jablko, aby som ho mohol dať tomu, komu som ublížil." Súhlasila si. Malý sa ti rýchlo vyšplhal na kolená a dal ti pusu. „Ďakujem, spravila si mi veľkú radosť." Schmatol jablko a zmizol.
Ostali sme samé...
Vtedy si zistila, že máš miesto na tejto zemi, že vieš potešovať, rozdeliť sa, že hoci máš oči, ktoré nevidia, máš srdce ktoré vidí...
Nati, chcem ti povedať, že si pre každého jedného z nás veľkým darom, pretože nás učíš, že napriek našej slabosti, sa môžeme neustále približovať k Láske, že nie sú dôležité oči na hlave, ale oči srdca, presne tak ako to hovoril Exupery: „Dobre vidíme iba srdcom". Ono nás naučí žiť za každých okolností a v každej situácii objavovať zrnko dobra pravdy a lásky.
Nati, ďakujem ti, za to, že si....
PS: Je veľa ľudí, ktorí sú „iní" ako sme my - a ktorí, nás učia hľadieť na svet novým pohľadom... Povedzme im to. Možno otvoríme dvere ich vnútornej samoty... a dostaneme ešte viac :-)
