Mala som pár dní do "trinástky" a bola som šťastné dieťa milujúcich rodičov. V jedno popoludnie sme sa spolu vracali z nákupu, keď ku nám pribehla moja sesternica s krikom a so strachom v očiach: „Ujo, rýchlo poďte ku nám, lebo tatovi je zle...!" Bez slova, okamžite, v zmätku sa štartovalo auto....
Ostala som sama. Správy typu: „Ujo Tono zomiera" sa mi zdali neuveriteľné. Bol predsa súčasťou môjho života, ockom, ktorý mal tri deti, ujom, ktorý hral na harmonike, rozprával vtipy a staval chatu....
Bol tým, ktorý chodil ku nám na návštevy ale keď bolo treba, aj pomáhať. Bol veľkým bratom mojej mamy... a ona ho mala a má rada.
Pár dní pred tým, ako sa toto všetko stalo, sme boli u neho na návšteve. Pozval nás do svojej chaty - do záhrady - práve na miesto, kde dostal mozgovú príhodu, ktorá mu zabuchla dvere za životom na tejto zemi. Dovolil mi hrať na harmonike a pre istotu ma vyprevadil na „poschodie", aby sa „dospeláci" mohli nerušene porozprávať...
Hrala som si a občas som začula nejaké hlasy z prízemia. Hovorili o cintoríne, o hroboch, o tom, že treba na ne kúpiť kvety...
A vtedy zaznel aj jeho hlas. Obrátil sa k svojej manželke a povedal: „Keď ja umrem, nedávaj mi na hrob žiadne kvetiny. Zasaď tam mrkvu, aj petržlen. Nech je zo mňa nejaký úžitok." Nasledoval výbuch smiechu.
Striaslo ma. Nemala som rada reči o smrti. A vôbec, tento druh humoru, mi bral, ako každému dieťaťu istotu, že bude pri mne niekto, kto ma bude ochraňovať.
Realita však bola iná. Keď sa môj ocko a mama vrátili z nemocnice všetko sa obrátilo na opak. Nikto mi nič nevysvetľoval. Ostalo akési prázdno. Nemohla som uveriť, že by sa ujo Tono nevrátil....
Stojac pred nemocnicou a šermujúc s gitarou (lebo som chodila na hudobnú :-) ), som sama seba presviedčala, že ho uvidím, že mi kýva z nejakého okna... No nekýval.
Bolo to presne pred 20-timi rokmi. Mal meniny. Stála som pri okne, ktoré z ničoho nič prasklo. Cítila som, že sa niečo zvláštne stalo.... O pár minút, mi mamina povedala, že odišiel a už sa nikdy nevráti...
Bola to jediná veta, na ktorú sa zmohla jeho malá sestra - moja mamina.
Veta, ktorá vo mne naštartovala tisíc otázok: A to Peťo, Andrejka a Janka nebudú mať ocka? A ako to môžu ostať sami? A to už ujo nepríde?... Nepovedala som nahlas ani jednu. Prenikol ma strach, že to isté sa môže prihodiť aj môjmu ockovi... A ja som ho tak veľmi potrebovala...
Ujo Tono, prišiel deň tvojho pohrebu. A ja som počúvala wolkmena. Chcela som byť veselá...., chcela som prehlušiť všetky otázky i strach, ktorý bol vo mne a chcel ísť von.
Musela som si obliecť tmavomodré šaty a ísť a s tebou rozlúčiť. Prepáč, nechcela som ťa vidieť ako ležíš v rakve. Chcela som si ťa zapamätať takého, aký si bol, jednoducho teba s tým tvojim: „Som Tono Koteš - Pán Boh ťa poteš." Chcela som, aby si pre mňa ostal neustále človekom, ktorý rozdáva radosť, nezávisle na tom, kto je blízko teba....
Dnes je tomu 20 rokov, čo si odišiel z môjho života. Na tvojom hrobe nerastie mrkva ani petržlen. Sú tam kvety. Ale predsa niečo rastie... To „niečo" je ovocie tvojej radosti, kamarátstva, času, ktorý sme s tebou mohli stráviť....
Takže, čo po tebe ostalo? Spomienky, ktoré hovoria o tom, že si bol dobrým otcom, manželom, bratom, švagrom, ujom, kamarátom...
Škoda, že sme ti to nestihli povedať....
