V jeden slnečný deň sa vybral Janko a Lukáš do lesa. Ich ocko bol poľovník a niekedy ich brával so sebou. Boli to dobrí chlapci a tak ľahko našli cestu na pozorovateľňu. Vystúpili po rebríku a pozerali sa na zvieratká. Videli veveričku, jeleňa, srnky, kŕmidlo i jazveca. Každé zvieratko bolo milé a páslo sa.
Zrazu zbadali ako sa k nim blíži líška. Zľakli sa, lebo ich ocko im často rozprával o tom, aby sa s líškou nerozprávali. Vraj je prefíkaná a zje aj pampúšika, nie tak ešte zvieratká. Hneď si pomysleli, že ak je hladná, tak je všetkým zvieratkám beda. Oni však boli v bezpečí.
Keď však líška prišla na čistinku, ostatné zvieratká jej podávali labky. Nebola to obyčajná líška, a ani taká, o akej rozprával Lukášov a Jankov ocko. Bola to líška kamarátka a kamarátila sa so všetkými zvieratkami.
Keď už slniečko zapadalo, začal fúkať vietor a popŕchalo. Zvieratká utekali do svojich domčekov, lebo chceli byť v bezpečí. Janko a Lukáš sa tiež rozbehli domov. Tam ich nevystraší ani búrka. Len rozmýšľali, či majú o „líške kamarátke“ povedať aj ocovi... A viete prečo? Lebo ich oco má vždy pravdu, aj keď mama tvrdí niečo iné...
