Večer, keď už spal, sedeli sme v obývačke a pozerali foto.... Ocko s hrdosťou hovoril o „kvalitách" svojho syna. Umývali spolu auto, sadili strom, dávali slivky na koláč, čo piekla mamina...
Prešiel rok a ja som sa tešila na stretnutie. Štvorročný Dávid sa vyšplhal ku kľučke a ťahajúc pred sebou plyšovú veľrybu ma privítal: „Vymenili sme ocka. Máme Milana. Pozri čo mi kúpil..." Zalapala som po dychu.
Po vysvetlení, že to „nefungovalo" pretože, prvý ocko stratil prácu a už nemohli žiť „životný štandard" sa zjavil vo dverách Milan. V náručí niesol 2 hračky, nejaké značkové šatstvo a za sebou ťahal „vôňu z cigariet." Pozdravili sme sa.
Dávid sa rozbehol k hračkám, ale nedostal ich. „Zlatý môj, ja ťa vychovám. Najskôr chcem pusu a potom budú hračky." Malý „napravil svoje správanie" a odnášal si hračky do izby.
Sedeli sme a rozprávali. Počúvala som o veľkých podnikateľských úspechoch, o tom, že jediné, čo v živote má zmysel a cenu sú peniaze... a že dôkazom toho, je aj malý Dávid. Veď aj jeho lásku si môže kúpiť tento mocný muž...
Na druhý deň som vzala drobca na prechádzku. V ruke držal plyšového medveďa a spolu sme mu ukazovali kvety a mravcov na lúke.
Chvíľu som kráčla ticho, len tak držiac to malé stvorenie za ruku...
„Vieš, je dobré, že sme vymenili ocka..." - povedal akoby mimochodom.
„A to sa dá? Vymeniť ocka?" - spýtala som sa, pretože moje vnútro mi hovorilo, že v tom malom srdci niekto chýba.
„Dá. Aj pračka sa dá vymeniť, aj televízor... Aj ocko..." povedal a kopol do kameňa, ktorý sa mu práve postavil do cesty.
Čas bežal a Dávid rástol. Raz za rok sme sa spolu stretávali a len tak hovorili o živote. Keď mal štrnásť napísal mi SMS: „Aby si nebola prekvapená, keď prídeš.... Mama mení chlapa a ja fotra..."
Pomohlo. Neprekvapilo ma to. Pri návšteve som sa zoznámila s Paľom, ktorý po dvoch pohárikoch alkoholu začal vládnuť prísnou rukou a vulgárnym slovníkom. Vraj Jana a Dávid sú jeho „majetkom" a on je tu na to, aby sa o nich postaral, keď ten „podnikatelík" - samozrejme nemožný... - ich nedokázal uživiť...
Dávid na druhý deň prišiel sám. Vraj či sa nepôjdeme bicyklovať. Šli sme. Hovoril o svojej samote, o tom, že veľa vecí „musí" a nikto sa ho nepýta, či chce, alebo nie. O večeroch, ktoré trávi pri telke a pri nete... Keď mu je ťažko, vezme si album a pozerá na fotky z času, keď bol ešte dieťa, keď bol malý...
Prešlo päť rokov. V jeden večer som sa vracala domov k rodičom. Prechádzala som popri krčme... Vonku na múriku sedel mladý muž pred prahom dospelosti. Hlava v dlaniach. Pohľad upretý do zeme....
Oslovila som ho. Razil z neho alkohol... Povedali sme si pár slov. Vtedy sa otvorili dvere na krčme: „Daj Dávidovi pokoj! To je môj syn! Ja rozhodujem o ňom i o tom, čo je pre neho dobré a čo nie!" kričal z diaľky Paľo
Mladý muž, čakajúci na svoju osemnástku ako na deň, keď ho pustia z väzenia, zatínal päste a šomral to, čo bolo niekde hlboko v jeho srdci: „Mala si pravdu. Otec sa vymeniť nedá. Otec bol v mojom živote iba jeden, ten, čo ma mal skutočne rád."
Objala som ho. Pochopil to, čo dospelí chceli zakryť „darčekmi", "peniazmi" a „silou". Pochopil, že otec je ten, ktorý ukazuje dieťaťu, ako treba žiť.
A návšteva? Bola. Sedeli sme v obývačke, ako každý rok. No nie všetci. Veď Paľo a jeho „majetok" Dávid šli čerpať silu inde - do krčmy.
Prečo to píšem?
Dávid mi dnes volal, že čaká so svojom manželkou dieťa. Jeho radosť bola veľká... A vraj bude taký istý otec, ako bol ten prvý... lebo vie, že „Otec sa vymeniť nedá."
Dávid drž sa!
