Rozhodol sa, že ma bude strážiť, lebo „ujo" (môj otec) nie je doma, a bez chlapa sa vraj žije ťažko. Jednoducho bol tu a štebotal ako ranné vtáča. Alex, ktorý keď bude o moju podrážku na topánkach väčší, pôjde do školy (tak sme to pred pár dňami vypočítali)
„Vstávaj, vonku je už svetlo." Ťahal so mňa paplón a vôbec mu nevadilo, že ho vnímam ešte len na jedno oko. Za to som ho hneď počula na obe uši:
„A prečo ešte spíš? A prečo aj Bonifác ešte spí? A prečo.... ? Prečo sa teta tak dlho modlí?"
„Ja už nespím." Oznámila som a posadila som sa na posteľ. „A neviem prečo sa teta tak dlho modlí. Ak to chceš vedieť, tak sa jej to spýtaj." Odľahlo mi. Mala som celé dve minúty na to, aby som sa celkom prebrala a začala naplno vnímať Alexa.
To malé „čudo všetečné" sa vynorilo znova „Povedala, že sa modlí k svätému Jozefovi, lebo má dnes meniny. Ale prečo sa k nemu modlí? Ty to musíš vedieť, ty si predsa s Bohom kamarátka." Naliehal na mňa a dožadoval sa odpovede.
„Modlí sa k nemu, lebo má sviatok a je v nebi." - povedala som s úsmevom, mysliac si, že som ho odzbrojila.
„Ale prečo je v nebi a čo tam robí?" - privalila sa na mňa ďalšia lavína. „No lebo bol dobrý, staral sa o Pána Ježiša, tak si ho tam vzal. Stačí?" - spýtala som sa a vyliezla som konečne z postele.
„Nie. Čo robí svätý Jozef v nebi. Teta povedala, že má meniny. Tak nemá čo chodiť po nebi. Ale má sedieť doma. Aby sme mu mohli zablahoželať. A nie chodiť kade tade." - vysvetľoval Alex a nechápal, ako si svätý Jozef dovolí flákať sa po nebi.
„Musíš ísť za ním a povedať mu, že musí ísť domov." Prenasledoval ma, kým som sa umývala v kúpeľni. „Lebo potom mu tam žiadna návšteva nenechá darčeky." Dobiedzal „vytrvalec".
„Ale on býva v nebi. Tam je jeho domov." - postavila som sa na stranu svätca.
„Ale potom je chudák"
„Prečo?" - pýtam sa a pozerám na smutnú detskú tvár.
„Lebo mu dnes nikto nezablahoželá a nedonesie bomboniéru. Ľudia do neba nechodia."
„A na to si ako prišiel?" - spýtala sa moja mama, ktorá zadržiavala smiech.
„No veď tam nechodia ani autobusy, ani ocko to nemá v navigácii, ibaže by tam vedela trafiť ona - Damiána." A statočne ukazoval na mňa prstom. Ó, Bože, prečo majú všetci predstavu, že rehoľné sestry a farári musia vedieť všetko, čo sa týka neba... aj pre nás je Boh občas tajomstvom.
„Ani ja neviem, ako sa dá dostať do neba. No viem, ako zablahoželať svätému Jozefovi."
Zatvárila som sa víťazne a žmurkla som na Alexa. „Tak ideme na to. Nech dlho nečaká... Ani ja nerád čakám na darčeky. Schmatol ma za ruku a vyviedol z kúpeľne."
„Vieš v nebi je to niekedy naopak. Keď máš ty meniny, tak chodia k tebe kamaráti a prinášajú ti darčeky. Ale v nebi, dáva darčeky ten, kto oslavuje - a dnes je to svätý Jozef."
„To je tam teda ale na hlavu. A dá mi všetko, čo budem chcieť?" - nepozdávalo sa to malému „teológovi", ale za každú cenu to chcel skúsiť.
„Podľa toho, či to bude pre teba to najlepšie, teda či to bude niečo, čo ti pomôže prísť do neba." - usmiala som sa a kľakla som si.
„Čo robíš?" - spýtal sa. „Idem blahoželať svätému Jozefovi"- žmurkla som a Alexa zaujal môj príklad. Zopäl si ruky a premeral si ma pohľadom.
„Blbosť. Ty sa ideš modliť." Povedal a krútil hlavou.
„No a čo si myslíš, ja keď sa modlím, rozprávam sa s Pánom Bohom, alebo s niekým, kto je v nebi."
A spustila som: „Svätý Jozef, ďakujem, že si sa staral o malého Ježiša, a prosím ťa, aby si sa staral aj o Alexa a o všetkých Jožkov, ktorých poznám, aby si dnes dával ľuďom do srdca dary, ktoré im pomôžu dostať sa do neba."
„A teraz ja."- zahlásil." Svätý Jozef, ja ti želám, aby si bol usilovný, aby si tých darčekov, dnes stihol rozdať čo najviac. A nemusíš ich rozdávať iba tam, kde bývajú Jožkovia, ale môžeš sa staviť aj u nás doma, a nezabudni ísť aj k babke, vieš k tej čo býva na Kukučinovej ulici. A zastav sa aj pri Braňovi, lebo je sobota, a on hovoril, že sa strašne nudí, tak aby sa nenudil. Amen."
Naše víťazoslávne pohľady sa spojili a obaja sme sa spokojne pustili do raňajok. S istotou vediac, že dnes svätý Jozef bude v nebi oslavovať prácou.... a možnože obdaruje mnohých z nás.
Verím, že keď ničím iným, tak úsmevom... veď skôr než odpovieme na detské otázky, musíme sa riadne zamyslieť.
Tak prajem usmievavý deň všetkým Jozefom, a nielen nim...
... A nezabudnime byť aj my usilovní .....
