Okrem mňa sa Ježišovi - alebo ako sa to medzi ľuďmi vraví - k Božiemu hrobu, prišlo pokloniť veľa iných. Boli tam mladí, starší, babičky i dedkovia... a samozrejme aj deti.
Medzi nimi aj babička s asi trojročným vnúčikom. Statočne si pokľakli pred Eucharistou, uctili si kríž a nasťahovali sa do lavice za mnou.
Babka sa modlila a malý „čistil klakátka a skúmal, ako vyzerá svet spopod drevenej lavice". Bavilo ho to asi 10 minút, keď v tom na plnú pusu, ako to vedia decká v tomto veku zahlásil:
„Babí, Ježiškovi sa chodia pokloniť aj koníky!"
Babička sa s láskou pozrela na vnúčika a na jeho oznam pokojne odpovedala:
„Zlatko, tíško. Ja som tu žiadnych nevidela."
„Ani ja,"- pokračoval malý - „ale ja som ich tu počul!"
Babička sa mu snažila vysvetliť, aby si nevymýšľal, no nepodarilo sa jej to.
Malý buchol pästičkou po lavici a zahlásil: „A chodia!" A majú také ihličkové topánky ako moja mama!"
Zhlboka som sa nadýchla... Pomáha mi to, aby som nevybuchla od smiechu. Malý mal pravdu. Klopkanie lodičiek na dámskych nohách sa ozývalo pomerne pravidelne.
Pre každého to znamenalo niečo iné. Pre trojročné dieťa „koňa", pre toho kto sa chcel sústrediť na modlitbu „vyrušovača" a v niektorých to evokovalo, aby si v duchu ponadávali, že „prečo tá baba, nevie potichu chodiť aspoň po kostole"...
Ozaj prečo to nevie?
Možno aj vie. Len chce upozorniť, že je to práve „ona" ktorá si splnila veľkonočnú povinnosť. Alebo na to, že má nové topánky... Kto vie.
Veď, mimochodom, v lodičkách - ihličkách sa dá chodiť aj tíško - napr. na špičkách :-)
Čo to tak výskúšať, aby sme nevyrušovali ostatných?
